Viera
Prvé, čo kresťan potrebuje, je viera, bez ktorej sa nikto nenazýva veriacim kresťanom.
Viera spôsobuje štvoraké dobro.
Po prvé sa vierou duša snúbi s Bohom. Kresťanská duša vierou vytvára s Bohom akoby akési manželstvo: zasnúbim si ťa vo viere (porov. Oz 2, 22). A preto keď človek prijíma krst, najprv vyznáva vieru, keď sa ho pýtajú: „Veríš v Boha?" Lebo krst je prvou sviatosťou viery.
Preto Pán hovorí: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený (Mk 16, 16). Krst bez viery nič neosoží. A tak treba vedieť, že bez viery Boh nemá v nikom zaľúbenie: Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu (Hebr 11, 6). Preto Augustín v komentári k Listu Rimanom 14, 23 (všetko, čo nie je z viery, je hriech) hovorí, „ak sa neuzná večná a nemenná pravda, čnosť je falošná aj v najlepších mravoch".
Po druhé vierou sa v nás začína večný život. Večný život totiž nie je nič iné než poznanie Boha. Preto Pán hovorí: a večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha (Jn 17, 3). Toto poznanie Boha sa začína tu skrze vieru a dokonalosť dosahuje v budúcom živote, v ktorom ho spoznáme takého, aký je. Preto sa hovorí: viera je základom toho, v čo dúfame (Hebr 11, 1). Nikto nemôže dosiahnuť blaženosť, ktorou je poznanie Boha, ak prv nepoznáva vierou: blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20, 29).
Po tretie viera riadi tento život. Aby človek dobre žil, musí vedieť, čo je potrebné pre dobrý život. A keby musel všetko potrebné pre dobrý život naštudovať, buď by sa mu to nepodarilo, alebo po dlhom čase. Viera však učí všetko potrebné pre dobrý život. Učí, že je jeden Boh, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, že je aj iný život a podobne. Vďaka tomu nás dobro dostatočne priťahuje a vyhýbame sa zlu: spravodlivý bude žiť z viery (Rim 1,17). A toto je zrejmé, lebo nikto z filozofov pred Kristovým príchodom nedokázal so všetkým svojím úsilím vedieť o Bohu a o veciach potrebných pre večný život toľko, koľko po Kristovom príchode vďaka viere vie jedna starenka. Preto sa hovorí: zem sa naplnila poznaním Pána (porov. Iz 11, 9).
Po štvrté vierou premáhame pokušenia: svätí vierou dobývali kráľovstvá (Hebr 11, 33). A toto je zrejmé, lebo každé pokušenie je buď od diabla, alebo zo sveta, alebo od tela. Diabol ťa pokúša, aby si neposlúchal Boha a aby si sa mu nepodroboval. Viera mu v tom zabraňuje. Veď vďaka viere poznávame, že on je Pán všetkého, a preto ho treba poslúchať: váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral Vzoprite sa mu, pevní vo viere (1 Pt 5, 8 - 9). Svet nás pokúša, keď nás buď láka blahobytom, alebo nám naháňa strach protivenstvami. Toto však premáhame vierou, ktorá nám dáva veriť v iný život, lepší než je tento. Preto pohŕdame blahobytom tohto sveta a nebojíme sa jeho protivenstiev: tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera (1 Jn 5, 4); a aj preto, že nás učí veriť v iné, väčšie zlá, pekelné. Telo nás pokúša, keď nás vedie ku chvíľkovým slastiam tohto života. No viera nám ukazuje, že ak k nim nepatrične priľneme, strácame pre ne večné slasti: pri všetkom si vezmite štít viery (Ef 6, 16). Je teda zrejmé, že je veľmi užitočné mať vieru.
Niekto však povie: hlúpe je veriť v to, čo nie je vidieť, a nehodno veriť tomu, čo nie je zrejmé. Odpovedám. Treba povedať, že túto pochybnosť odstraňuje:
Po prvé nedokonalosť nášho rozumu. Keby človek mohol sám dokonale poznať všetko viditeľné aj mysliteľné, bolo by hlúpe veriť v to, čo nám nie je zrejmé. Naše poznanie je však natoľko slabé, že žiaden filozof nikdy nedokázal dokonale preskúmať ani len prirodzenosť muchy. Preto čítame, že ktorýsi filozof strávil tridsať rokov v samote, aby spoznal prirodzenosť včely. Ak je náš rozum taký slabý, nie je hlúpe chcieť veriť o Bohu len to, čo človek môže sám poznať? Preto sa proti tomu hovorí: Hľa, veľký Boh, ktorý prekonáva naše poznanie (porov. Jób 36, 26).
Po druhé možno odpovedať, že keby nejaký učiteľ povedal niečo vo svojej vede a nejaký sedliak by povedal, že to nie je tak, ako učí učiteľ, lebo on tomu nerozumie, považovali by sme toho sedliaka za veľmi hlúpeho. Je však isté, že anjelský rozum väčšmi presahuje rozum najlepšieho filozofa, než rozum najlepšieho filozofa presahuje rozum sedliaka. Preto je hlúpy filozof, keď nechce veriť tomu, čo hovoria anjeli. A oveľa viac, keď nechce veriť tomu, čo hovorí Boh. Proti tomuto sa hovorí: veď mnoho vecí ti bolo ukázaných, ktoré presahujú ľudský rozum (Sir 3, 25).
Po tretie možno odpovedať, že keby človek chcel veriť len tomu, čo pozná, určite by nemohol žiť na tomto svete. Ako by totiž niekto mohol žiť bez toho, aby niekomu veril? Ako by uveril, že toto je jeho otec? Preto človek nevyhnutne musí niekomu veriť vo veciach, ktoré sám nemôže dokonale poznať. Nikomu však nemožno veriť tak ako Bohu. Preto tí, ktorí neveria tomu, čo hovorí viera, nie sú múdri, ale hlúpi a pyšní, ako hovorí apoštol: je nadutý, nič nevie (1 Tim 6, 4). Preto hovoril: viem, komu som uveril, a som presvedčený (2 Tim 1, 12). Vy, čo sa bojíte (Boha), majte k nemu dôveru (Sir 2, 8).
Preto tiež možno odpovedať, že pravdivosť toho, čo učí viera, dokazuje Boh. Keby totiž kráľ poslal list opatrený svojou pečaťou, nikto by sa neodvážil povedať, že tento list nevyšiel z kráľovej vôle. Je však isté, že všetko, čo svätí uverili a nám odovzdali o Kristovej viere, je označené Božou pečaťou. Túto pečať nesú skutky, ktoré nemôže vykonať nič, čo je len stvorením; sú to zázraky, ktorými Kristus potvrdil slová apoštolov a svätých. Ak povieš, že nikto nevidel, ako sa dejú zázraky, odpovedám ti na to. Je isté, že celý svet uctieval modly a prenasledoval Kristovu vieru, ako rozprávajú aj pohanské histórie. Teraz sa všetci obrátili ku Kristovi, múdri, vznešení, bohatí, mocní aj veľkí, a to na ohlasovanie hŕstky jednoduchých a chudobných Kristových hlásateľov. Toto sa stalo buď zázrakom, alebo nie. Ak áno, máš dôkaz. Ak nie, vravím, že nemohol byť väčší zázrak, než keby sa celý svet obrátil bez zázrakov. Ďalšie teda nehľadáme.
Nikto teda nemá pochybovať o viere, ale pravdám viery má veriť viac než tomu, čo vidí. Lebo ľudský zrak sa môže mýliť, ale Božie poznanie je neomylné.
