štvrtok 20. októbra 2016

Sv. Ignác Duchovné cvičenia II. Cieľ človeka v budúcom živote (1 deň)

CIEĽ ČLOVEKA V BUDÚCOM ŽIVOTE.

Predbežná poznámka. Človek je stvorený, aby poznal a miloval Boha a tak dosiahol dvojaký cieľ - slávu Božiu a a vlastnú blaženosť. A hoci tento cieľ je spoločný celému ľudskému životu, ako sme to videli v predošlom rozjímaní, predsa, pretože v ľudskom živote treba rozlišovať dve fázy alebo stavy nič nám neprekáža, aby sme uvažovali o cieli človeka v dvoch rozličných úvahách, podľa rozličnosti dvoch stavov: cesty a konca (zemský život je prelúdium, úvodom večného života).

Niektorí autori tu hovoria - de fine proximo a do fine ultimo, hominis - ale možnože tieto výrazy môžu viesť ekvivokácia. Naozaj - fínus prosimus nejakého skutku - alebo série skutkov, mnohokrát je celkom odlišný od posledného cieľa. Napr. nejaký mladík študuje gymnázium, univerzitu, aby dosiahol doktorát medicíny, alebo práca, toto je finus proximus - jeho práce. Finus ultimus - zas je svojím zamestananím vydržiavať seba a svoju rodinu. Ako vidíme, tento cieľ je odlišný od doktorátu. Ale v našom prípade nie je tak. Cieľ človeka je vždy ten istý, či už v tomto alebo v budúcom živote. Pozemský život je prelúdiom úvodom večného života. Človek je vždy stvorený, aby poznala miloval Boha, rozdiel je len v rozličnom stupni dokonalosti. V tomto živote má poznávať a milovať Boha... ale to môže len nedokonalým spôsobom. 

V budúcom bude ho môcť dokonalým. Preto sa nám zdá, že je lepšie vyložiť náuku o cieli človeka, nasledujúcim spôsobom: Dokonalosť v každej veci určenej k cieľu, berie sa z rozličného vzťahu, aký má vzťah k cieľu, a tak možno povedať, že je dokonalá pod troma zornými uhlami: in essendo, in tendendo, in assequendo. Je dokonalá - in essendo, ak má schopnú prírodu dosiahnuť ten cieľ, a je na to vystrojená prostriedkami potrebnými. Je dokonalá - in tendendo - ak svojimi skutkami smeruje rovno k cieľu, neodchyľujúc sa ani napravo ani naľavo. Je - perfecta in assequendo, ale konečne príde k imaniu cieľa a v ňom spočinie. Po takom výklade je jasné, že človek je - perfectus in essendo lebo má všetko, čo sa vyžaduje na dosiahnutie cieľa. 

Má rozum, aby poznal Boha, má srdce, aby ho miloval, ba čo viac, Božia Prozreteľnosť dáva mu príhodnú pomoc, aby dosiahol cieľ. Všetky stvorenia okolo neho mu hovoria o Bohu a vnútorné popudy, milosti ho nutkajú, aby nezanedbal svoju povinnosť základnú. Zostáva už len to, aby on svojimi slobodnými skutkami usiloval sa byť perfectas in tendendo - poznávajúc a milujúc Boha v tomto živote čo možno najlepšie v presvedčení, že takto bude - prefectus in assequendo prídúc k najdokonalejšiemu stupňu poznania lásky, v čom je blaženosť. A preto v texte uvažujeme o cieli v dvoch stavoch, alebo fázach: v stave cesty (in tendendo) v stave konca (in assequendo). Cfr. Schiffius, Ph. moralis, vol. I. n. 8).
V tomto rozjímaní pojednávame o cieli človeka v živote budúcom alebo v stave konca, t. j. o večnej spáse duše, uvažujúc o niekoľkých pohnútkach, ktoré nám môžu pomôcť, aby smejú obsiahli.

I. SPÁSA DUŠE A ZDRAVÝ ROZUM.

1. Zdravý rozum už vo všeobecnosti hovorí, že sa máme starať väčšmi o dobro duše, než o dobrotu tela. Naozaj, je správne, aby sem sa o každú vec starali primerane k jej cene. Umelecký obraz od slávneho pôvodcu, s najlepšou bedlivosťou chránime pred škodlivými vplyvmi, vlhkosťou, prachom, naopak vôbec sa nestaráme o obyčajný a ľudový. Starostlivo uchovávame staré a zriedkavé knihy, v bibliotékach, kým obyčajné knihy dávame, kto si ich žiada. To isté sa dá povedať v podobných prípadoch. No a teraz porovnajme navzájom dušu a telo. Ktorá z nich má väčšiu cenu? Bezpochyby duša. Ona je šľachetnejšia než telo svojím počiatkom. Je šľachetnejšia svojou existenciou, lebo (ju Boh bezprostredne stvoril tvorčím skutkom) jestvovanie duše nezávisí vnútorne od hmoty. 

Je Šľachetnejšia tým, že je živý obraz Boží. Je Šľachetnejšia svojimi schopnosťami, pretože sú duchovné a neorganické, sú schopné povzniesť sa a môžu nad telesnú prírodu. Je šľachetnejšia v túžbach, lebo smeruje k nekonečnému a len vnímaní dobra nekonečného môže nájsť svoju blaženosť.

Preto rozumný človek by sa mal viac starať o dušu, než o telo. Ale čo sa stáva? V 5. hlave Ev. podľa Lk sa rozpráva, že rozliční Ježišovi učeníci pracovali celú noc loviac ryby na jazere Genezaretskom, (v 6. hl. ev. Mt.?) sa dočítme, že v noci pred umučením P. Ježiša keď sa bolo treba modliť, dali sa spať. Pre telesné veci, sa pracuje aj celú noc, per totam nocter laborantes - keď však je viac myslieť na dušu sa spí, inventit eos dorumientes. To sa veľmi často stáva u ľudí. Prvé miesto dávajú telesný veciam. 

A veciam duchovným: Vecí, ktoré si ľudia cenia, nevystavujú nebezpečenstvu a hovoria o nich so záujmom. Ale kedy hovoria dobre o duši? Koľkým nebezpečenstvám sa nevystavia!

2. Zdravý rozum ďalej hovorí, že naša starosť o dušu musí byť najväčšia, lebo dobro, o ktorom je reč, je jej večná spása. Naozaj, záležitosť spásy večnej je:

a) Najdôležitejšia, ak sa podarí, človek nadobudne vyššie dobrá. Spasiť sa, znamená prísť a ukojiť dokonale všetky túžby srdca, túžba po pravde, lebo s oblažujúcim videním Boha budú našej mysli odhalené všetky pravdy, ktoré poznať túži túžba po cit, lebo spojení, vnútorne si už kráľom neba, budeme sedieť aj my na kráľovskom tróne, túžbu po slávnom mene, lebo nadobudneme pravú a pevnú slávu nie tú, ktorá sa zakladá na klamnej mienke ľudí, ale tú, čo sa rodí z najpravdivejšieho poznania Boha a blažených. Túžba po bohatstve, lebo sa dostaneme do imania všetkého majetku Božieho, túžba po rozkošiach, lebo srdce bude preplnené na najčistejšej radosti, túžba po večnom živote, lebo život, ktorý sa vedie v nebije nazvaný - per excelentiam - životom večným (Sv. Tomáš, Contra Gentes, lib. III. LXIII).

b) Potrebná, najnutnejšia. Nedbalosť o nebeské dobrá bola by znesiteľná, keby nezapríčinila iné zlo ako púhe a jednoduché pozbavenie tých samých dobier nebeských, ale nieje tomu tak. Tých, čo vôbec nemyslia na nebo mohli by sme dať niekoľko otázok: Myslíte, že vždy budete na tejto zemi? To nie. A keď zomriete, čo so smrťou sa všetko končí? Čo myslíte? Keď zomriem, už je po všetkom, hovorím s materialistami. No ale tomu nie tak. Smrťou sa začína čosi úžasného, večnosť, ale aká? Kto s ťažkými hriechami zomrie bez toho, žeby ich aspoň oľutoval dokonalou ľútosťou v hodine smrti nemajúc možnosti sv. spovedi, ten sa dostane do pekla, kde bude trpieť, najťažšie múky naveky. Preto záležitosť večnej spásy je nutná. Je nutné spasiť sa, lebo ináč nemožno sa vyhnúť večnému zatrateniu.

c) Nenapraviteľná. Kto padne do tej priepasti, už sa vie nevráti. V podobenstve o boháčovi čítame, že keď horel v pekle, prosil Otca Abraháma: Mitte Lazarum, ut indigat externum digiti sui in aquam, ut reŕrigeret linquammeam, quia erucior in hac flemma (Lk 16,24). Akú dostal odpoveď? Inter nos et vos chaos magnum tvimatum est, ut hi qui volunt lunien transire ad vos, non posuit, neque inde hac trusmeare (Lk 16,26). Z neba nemožno ísť do pekla, ani z pekla do neba. Si veciderit lignum ad sustrem ant ad aquilonem, in quocumquae loco ceciderit, ibi erit (Eccl. 11,3 ?). To znamená, že po smrti duša bude v nezmenenom stave, ale bude utvrdená v dobrom, ale stvrdená v zlom. Na nešťastie sú na tomto svete mnohé lieky, ale in inferno dulla est redemptio.

d) Úplne naša a osobná. Nie v tom zmysle, akoby milosť Božia nebola potrebná k dosiahnutiu spásy. Je potrebná milosť, aby bez zvláštnej pomoci milosti nie je možné dosiahnuť konečnú vytrvalosť. Aleje našou záležitosťou v tom zmysle, že nemôžeme spoluúčinkovať s milosťou skrze druhých. My sami musíme upotrebiť potrebné prostriedky spásy. Pápež vykonáva mnoho záležitostí skrze kard. sekretára Štátu a rímskych kongregácií, biskup skrze gen. vikára a štát skrze ministrov, ale záležitosť spásy musíme vykonať - vybaviť my osobne, nie skrze zástupcov, alebo prokurátorov. Môžu osožiť modlitby, rady, upozornenia iných osôb, ale len pod podmienkou, že pracujeme sami a ich uskutočňujeme.

Okrem toho, je to naša záležitosť, lebo my osobne musíme cítiť jej následky. Keď sa nám podarí, budeme sa tešiť blaženosti v nebi a nie, my osobne budeme musieť trpieť tresty v pekle. Za starodávna, zákony dovoľovali zámenu. Za istú sumu mohol sa Človek dať pri vojsku zastúpiť druhými, s iným. Aj teraz, denníky majú zodpovedného redaktora, ktorý za isté články musí vytrpieť trest. Ale ak ide o večnú spásu, nemožno robiť zastupovanie, nieje dovolená zámena, niet gerebtes resposabiles. Ak sa neusilujeme spasiť, my osobne pôjdeme do pekla, nie iní za nás.

Či je teda nie pravda, že zdravý rozum žiada, aby sme sa usilovali usilovne starali o spásu duše?

II. SPÁSA DUŠE A VĎAČNOSŤ.

Aj duše srdce dáva veľmi účinné pohnútky dosiahnuť večnú spásu.

1. Musíme sa spasiť, aby sme urobili radosť Bohu. On vážne túži po spáse všetkých ľudí a myslel na to od večnosti. K tomu cieľu je stvorený vesmír a všetko, čo je na ňom podivné, v poriadku prírody a milosti.

Keď stvoril anjelov, poveril ich pomáhať ľuďom k spáse. Keď v Starom zákone poslal patriarchov a prorokov, rozkázal im, aby učili ľud ceste spásy - urobil to preto, aby dal ľuďom najúčinnejší prostriedok večnú spásu zaistiť.

2.  Máme sa spasiť, aby sme urobili radosť P. Ježišovi - Syn Boží prišiel na svet v ľudskej podobe len pre našu spásu: Propter nos et incarnatus est. U menom, Spasiteľ, ktoré sa nesie označuje cieľ, prečo prišiel na svet a k tomuto usmernil všetko, čo urobil, svoje príklady, svoje učenie, Cirkev, Sviatostí, umučenie a smrť, zoslanie Ducha Sv., atď. To „smädí ma", ktoré povedal na kríži, znamenalo viac než smäd hmotný, smäd po našej spáse.

3. Máme sa spasiť, aby sme urobili radosť P. Márii. Ona pre našu spásu znášala toľké bolesti vo svojom živote, že je naozaj Kráľovná mučeníkov. A teraz z neba, ako Prostredníčka všetkých milostí s materinskou láskou bedlí nad nami, aby sme vyhli večnému zatratení. Prečo by sme jej spôsobili bolesť, aby videla svoje starostlivosť bezvýslednú?
4. Máme sa spasiť, aby sme radosť urobili Anjelovi Strážcovi, a naším ochrancom, ktorí od malička pomáhajú a ochraňujú, aby nás mali za spoločníkov v sláve.

KOLOKVIUM: Rex trenendae majestatis qui salvandos salvas gratis, salva me fons, pietatis.