BOH JE NÁŠ CIEĽ.
1. predohra: Vidieť ako stojíme pred P. Bohom, anjelmi a svätými, ktorí orodujú za mňa.
2. Budeme prosiť o svetlo pre myseľ a sv. hnutia pre srdce. Svetlo, aby sme dobre porozumeli túto pravdu. Sväté hnutia, aby sa vôľa rozhodla ju uskutočňovať. Možno opakovať slová žalmistu: Urob mi známy, Pane, môj cieľ.
I. KTO JE NÁŠ CIEĽ PRE KTORÝ SME STVORENÍ?
Je to Boh. Ako nás stvoril Boh, tak sme stvorení pre Boha.
1. A po prvé, aby sme ho oslavovali. Náš Boh ako je prvá a najnutnejšia príčina officiens všehomíra, tak pre svoju nekonečnú dobrotu, je jeho absolútne posledná cieľová príčina. Ja som Alfa i Omega, počiatok a koniec (Zjv 1,8). Preto, keď chcel stvoriť, nemohol mať iného zámeru ako seba samého a svoju dobrotu. Pán všetko stvoril pre svoj cieľ (Prísl. 16,4). Z druhej strany, keďže je nekonečne dokonalý, a neschopný vnútorného zlepšenia, vo svojich dielach a navonok, nemohol si postaviť za cieľ nadobudnuté, alebo vzrast svojej dokonalosti, ale len jej udeľovanie a rozlievame vo svojich tvoroch, podobne ako učiteľ veľmi učený, dá sa na vyučovanie, nie aby vzrastal vo vede, ale aby z nej dal žiakom. Z toho nasleduje, že všetky tvory, práve preto, že majú účasť na Božej dobrote, a tak podobne Bohu, pretože vyšli z rúk Stvoriteľových, sú určené ukazovať jeho vlastnosti. Inak také prejavovanie (ukazovanie) bolo by neužitočné, keby nebolo rozumných tvorov ako je človek, schopný pochopiť ich a správne oceniť. Vtedy všehomír, bol by ako nádherný hudobný koncert, bez poslucháčov ako divadelné predstavenie bez divákov, ako kniha bez čitateľov. Hľa, a to j e cieľ stvorenia. Celý všehomír počítajúc do neho i rozumné tvory, je určený na to, aby prejavoval dokonalosti Božie, ale rozumové tvory majú ešte zvláštny cieľ, aby Boha poznali z jeho diel, milovali ho, chválili ho, a oslavovali ho. Toto rozumie sv. Ignác, keď hovorí: Človek je stvorený, aby P. Boha svojho chválil, ctil a slúžil mu.
2. Okrem toho, človek je stvorený, aby Boha vlastnil a tým bol blažený. Každý z nás cíti Túžbu po blaženosti. To je všeobecná túžba, ktorá je vo všetkých ľuďoch. To je nutná túžba, ktorá sa nedá udusiť. To je túžba absolútna, ktorá sa zrodí z vnútra rozumnej prírody, a je prvý koreň všetkých iných túžob. Teda, kde je blaženosť. Stvoril si nás Pane, pre seba a nespokojné je srdce naše, kým nespočinie v tebe. Z toľkých dôvodov, ktoré by sa dali priviesť, môže stačiť tento. Naša vôľa na rozdiel od zmyslového apetítu smeruje k dobru vo všeobecnosti, lebo tak rozum predkladá dobro. Preto schopnosť takej prírody nemôže byť uspokojená, len keď vlastní dobro, ktoré je absolútne dokonalé, t. j. Boh.
Povedzme napríklad, keby sa nejaký študent oddal Štúdiu matematiky, hnaný túžbou po vede. Či vari bude uspokojený, keď sa túto vedu naučí? Nie, ale kým trvá taká túžba, musí Študent Študovať iné vedy, do nekonečna, a bude môcť byť spokojný len vtedy, keď sa mu podarí osvojiť si všetko, čo sa dá vedieť. Tak je to i s vôľou. Ona smeruje k dobru, a preto sa kloní ku všetkému, kde nájde nejakú iskierku dobra. Ale nemôže pri tom zastať, lebo to by bolo proti povahe jej univerzálnej tendencie. Jedine vtedy sa uspokojí a bude celkom ticho, keď bude mať to dobro, ktoré v sebe zahrňuje všetko dobro. T. j. dobro nekonečné, a tým je Boh. Naostatok, skúsenosť plne dokazuje túto základnú pravdu. Čože je tá obťažná a nespokojná prázdnota, ktorú pociťujem, keď máme obmedzené zemské dary? To je zrejmý znak, že môžeme byť blažení, len keď vlastníme Boha. Sv. Ignác toto všetko vyjadruje slovami: A takto by spasil svoju dušu.
II. VZÁJOMNÝ POMER SLÁVY BOŽEJ A NAŠEJ BLAŽENOSTI K ŽIVOTU.
1. Z toho, čo sme povedali v predchádzajúcom bode, sa dá odviesť záver, že podľa spôsobu nášho chápania môžeme zveličovať dva akty Božej vôle ohľadom človeka.
Prvým, Boh postaví seba samého za predmet cieľový ľudských skutkov. To znamená, že človek je na to, aby Boha oslavoval mysľou, srdcom a skutkami.
Druhým rozhodne, že odmení blaženosťou dobrých, ktorí ho oslávili, a že bude trestať večnou biedou tých, ktorí sa ťažko spreneverili svojej povinnosti.
Ale nemyslime, že sláva Božia a naša blaženosť, sú dva rozdielne ciele, oni sa vzájomne uzavierajú a stanovia jeden a ten istý cieľ, na ktorý možno hľadieť pod dvoma zornými uhlami. V podstate ide o poznanie a milovanie Boha i človeka, je to pre Boha, vonkajšie dobro a pre jeho slávu, je to naše vnútorné dobro a maša blaženosť. Z toho nasleduje, aká veľká je dobročinnosť a veľkodušnosť Boha, ktorý kladie svoju slávu do našej blaženosti. Boh, poznamenáva Lesius (veľmi učený), hľadá tak svoju slávu, že spolu hľadá aj naše dobro a zo žičlivosti nám ho aj dáva. Ba svoju najväčšiu slávu kladie do najväčšej dobroprajnosti a dobro čností k nám. Keby sa našiel veľmi mocný panovník, ktorý by ničoho nepotreboval a všetku svoju slávu by kládol do dobročinnosti a veľkodušnosti k svojim poddaným a ich blaženosť by pokladal za svoju najväčšiu slávu, kto by nepovedal, že tento mocnár je hodne najvyššej cti a chvály, práve preto, že takto hľadá svoju slávu? Ale nedávno ten istý autor povedal: Musíme byť vďační Bohu, že hľadajúc svoju slávu, hľadá našu spásu, lebo jeho sláva, je naša spása. Toto má na pamäti Cirkev sv. v anjelskej hymne, keď hovorí: Vďaky ti vzdávam, pre tvoju slávu. Bo Dobrodenia, ktoré nám preukazuješ, sú jeho sláva (De prof. div. leb. 14 c. III, n 62,63).
2. Ak sa dávame na slávu Božiu a našu blaženosť v pomere k nášmu životu, je zrejmé, že sú cieľom celého ľudského života. Neobmedzujú sa ani na život pozemský, ani na budúci, ale týkajú sa celého života. Cieľ života prítomného nieje odlišný v podstate od cieľa života budúceho, ale odlišný je len „spôsob", dosiahnuť ho. Hore v nebi, bude dokonalé poznanie a láska Božia, a preto bude dokonalá sláva, ktorú budeme dávať Bohu a dokonalá bude i naša blaženosť. Tu na zemi, keďže môžeme poznať a milovať Boha iba nedokonale, zostáva aj nedokonalá sláva Božia a naša blaženosť, no jednak, našou veľkou povinnosťou je rásť vždy v poznaní a v láske Boha, aby sme ako odmenu v budúcom živote ten veľmi veľký stupeň poznania a lásky, ktorý nás urobí úplne blaženým. Povedal som „úplne blaženým", lebo poznanie a láska Boha, ktorej sme schopní v tomto živote, je už veľká blaženosť, ktorá je možná v tomto živote. Kto nedáva pozor na toto, ten sa veľmi zle preráta, tratí čas a právom nech na neho vzťahuje výrok z evanjelia: „Čo osoží človekovi, keby získal aj celý svet, ale duši svojej by uškodil." (Mt 16,26)
III. AKO PRAKTICKY PLNÍME SVOJE POVINNOSTI K BOHU - POSLEDNÉMU CIEĽU?
Sv. Ignác, miesto výrazov, poznať a milovať Boha, používa iné veľmi praktické slová: chváliť, ctiť a slúžiť Mu.
1. Chváliť Boha - Toto slovo, aby sme tak povedali nieje nejaký doplnok, ale presne vyjadruje našu povinnosť, že Ježiš vo vzore modlitby „Páter noster" na prvé miesto kladie „Posväť sa meno tvoje" , zrejme nás učí, že naša prvá povinnosť je chváliť a oslavovať Boha. Ako by sme sa mohli oslobodiť od chvály Božej, keď vidíme, že ňou sa zaoberá všetko, čo jestvuje?
Vedci odkrývajú čo Boh stvoril! Aj možnosti schopnosti stvoril, napr. možnosť schopnosti opustiť zem a dostať sa na iné planéty. Zo sv. Písma vieme, že „neoživené a necitné tvory", hviezdy, planéty, chvália Boha. Nebesá rozprávajú o sláve Božej a obloha, hviezdy, planéty, zvestujú diela jeho rúk (Ž 18 ?). Chvála Božia je stále zamestnanie Cirkvi, ktorá denne káže svojim sluhom opakovať chvály Božie, ktoré Duch Svätý, položil do úst prorokov a sú oblažené zvlášť v žalmoch. Chváliť Boha, je zamestnanie anjelov, v čom nás uisťuje sv. Ján, ktorý uchvátený v duchu počul, ako sa spieva v nebi: Svätý, svätý, svätý P. Boh Všemohúci, ktorý je, ktorý bol a ktorý bude (Zjv. 4,8). Chvála Božia, je ustavičným zamestnaním Ježiša Krista, pretože sa každú hodinu niekde na svete slúži sv. omša, on bez prestania sprítomňuje obetu svojmu Otcovi najdokonalejšiu chválu, akú si možno len predstaviť. Ba čo viac? Samé osoby Najsv. Trojice navzájom si vzdávajú patričnú chválu a slávu. Či nemá aj človek prísnu povinnosť chváliť Boha a žalmy odriekajúc zo srdca, Bohu? (Cf. 5,19)
Ako máme splniť túto povinnosť? Hlavne dobrým (10) odbavovaním duchovných veci, a (20) dobrým úmyslom. Všetky duchovné cvičenia, aj tie, ktoré sa nekonajú vonkajšími slovami, sú chvály Božie. Treba upotrebiť i vonkajšie znaky, lebo Boh zasluhuje, našu vnútornú a vonkajšiu úctu, ale nie sú potrebné, lebo Boh pozná, ako si vážime jeho veľkosť a dokonalosť, preto podľa mienky sv. Tomáša Akvinského: „Ktokoľvek s citom uvažuje o veľkosti Božej, Boha chváli (II-II 2,91 at. 1). Vzdychy v duchovných veciach sú chválou Božích prívlastkov. „Vierou" uznávame Božie milosrdenstvo, vernosť a Všemohúcnosť. „Láskou" vzdávame úctu nekonečnej dobrote Božej. S „vďačnosťou", chválime Božiu dobročinnosť. So „strachom" chválime Božiu spravodlivosť, atď. Boha chválime aj dobrým úmyslom tým, že svoje skutky usmerňujeme na jeho väčšiu slávu. Keď sa nemôžeme ustavične modliť a rozjímať, ustavične sa môžeme cvičiť v dobrom úmysle. Je pravda, že k podstate zásluhy za naše skutky, stačí dobrý úmysel, ktorý je uzavrený v akte lásky, urobenom vo svojom čase a neodvolanom smrteľným hriechom. Ale ten, čo chce Boha osláviť dokonalejšie, musí urobiť dokonalejšiu obetu seba a svojich skutkov. Preto sa neuspokojme len obetovaním seba ráno, ale častejšie za deň ho obnovme. Opakujme napr.: Pre teba, Pane, pre teba, Pane.
2. Ctiť Boha, toto nasleduje z poznania Božskej velebnosti a z jeho všade prítomnosti a potom z našej veľkej obmedzenosti a biedy. Z toho vidno vidíme, že úcta k Bohu nieje neplodná, lebo obsahuje všetko to, čo askéti učia o cvičení sa snažiť žiť v prítomnosti Božej. Predovšetkým musíme prejaviť úctu, čí už svätou bázňou pred spravodlivosťou Božou, lebo s Bohom sa nedá žartovať, alebo s dokonalosťou aktov, vnútornej a vonkajšej úcty. Kto je hlboko presvedčený o veľkosti Božej, ten si dá veľký pozor, aby neurobil nič takého, čo sa nepáči Bohu, ba ešte viac ako veľmi úctivo sa chová v modlitbe a ako veľmi starostlivo koná sv. funkcie, ktoré učila Cirkev. Ba máme prejavovať úctu aj všetkému, čo nejakým spôsobom patrí Bohu: Preto si máme ctiť predstaviteľov Božích, božie ustanovizne, obrazy, a chrámy Božie a slovo Božie atď.
3. Bohu slúžiť. Slúžiť nejakej osobe, možno rozumieť dvojako alebo namáhať sa v jej prospech, alebo byť hotový na jej pokyny. Bohu nemôžeme slúžiť prvým spôsobom, lebo on ničoho nepotrebuje, ale môžme mu slúžiť druhým spôsobom:
a) zachovávajúc jeho prikázania
b) plniac rozkazy zákonitých predstavených
c) idúc za vnuknutiami Božími, zvlášť keď ide o voľbu stavu
d) spĺňajúc povinnosti svojho stavu
e) usilujúc sa byť odovzdaným do vôle Božej, vo všetkých dispozíciách Božej Prozreteľnosti.
KOLOKVIUM
