30 dňové duchovné cvičenia podľa Sv. Ignáca z Loyoly
I. Týždeň
FUNDAMENT - PREDBEŽNÉ POZNÁMKY.
1. Cieľ exercícií je, usporiadať život, ale aby sa to podarilo, predovšetkým je potrebné určiť cieľ života samého, lebo ako kto si ho určí, takú bude mať orientáciu. Kto sa vydá na cestu k Lurdskej svätyni, ten bude mať iné pohľady na mestá a kraje, byty, atď, než ten, čo by chcel cestovať do Loreta.
Kto sa venuje štúdiu medicíny, ten musí navštevovať iné školy a čítať iné knihy než sú tie, čo potrebuje budúci kňaz, alebo inžinier, alebo advokát. Tak je to aj s ľudským životom. Kto je toho presvedčenia, že jeho cieľ je obmedzený len na zemský život a že smrťou sa všetko skončí, povie s pohanskými hmotármi: coronemus nos rosis - ovenčíme sa vencami a užívajme ho nakoľko len možno. Ale keď je niekto osvietený svetlom správneho rozumu a viery, je presvedčený, že cieľ ľudského života je, dosiahnuť večnú blaženosť v nebi, ten si bude musieť utvoriť iné konsekvencie o svojom chovaní na zemi.
2. Stadiaľ rozumieme veľkú dôležitosť právd, ktoré obsahuje Fundament. Oni stavajú do jasného svetla pojmy, ktoré si musíme utvoriť o Bohu, sebe a o všetkých stvorených veciach. Boh sa javí ako oceán, z ktorého všetky stvorenia sa vynárajú a zas sa do neho vracajú, totiž, vrátiť sa majú. Ak ide o nás, rozumie, že nie sme na svete, ktorým sa hovorí, vecí, záležitosti atď., ale sme tu len prechodne, aby sme dosiahli večné dobrá v nebi. Konečne o iných vo všetkých stvoreniach Fundament nás učí, že nech sú akokoľvek pekné a rozkošné, nemôžu nám dať blaženosť a že ich môžeme užívať len ako prostriedky natoľko, nakoľko pomáhajú k cieľu.
3. Sv. Ignác volá tieto pravdy Principium a Fundamentum. Volá ich Fundament, Základ, lebo ako základ drží celú budovu, tak oni vplývajú na všetky ďalšie cvičenia a na celý duchovný život, na všetky rozhodnutia, majúce sa vykonať, či ide o voľbu stavu, alebo iné dôležité záležitosti. Kto dobre vnikol do týchto veľkých zásad, môže sa prirovnať tomu múdremu človekovi z evanjelia (Mt VII. ?), čo svoj dom nevystavil na piesku, ale na veľmi silnej skale tak, že sa nezrúti ani od dažďa, ani od vetra, ani od búrok. Volá ich tiež Principium zásadou, lebo ako vedách zásady nabádajú rozum, aby prijal konklúzie, dávajúc im vlastnú evidenciu zrejmosť, tak v praxi, vnútorné presvedčenie o pravdách týkajúcich sa cieľa, dáva nám porozumieť ako sa máme správať vo všetkých osobitných činnostiach. Ako vo veciach špekulatívnych nikdy nenavedieme pripustiť konklúzie, kto neprijme zásady, z ktorých logicky vyplývajú, tak v praktickom živote, nemožno nikoho naviesť, aby sa pridŕžal takého správania, ktoré vedie k večnej spáse, ak nemá silné predsavzatie chcieť ju dosiahnuť stoj, čo stoj.
4. Preto sa nesmieme diviť, že vynikajúci ľudia vo vede a v čnosti vždy meditovali o týchto pravdách ako o hodných najpozornejšej úvahy. Učený Martin Clave mal povedať, že za jednu hodinu rozjímania o Fundamente, sa viac naučil, než za mnohé roky, bohosloveckých štúdií. P. Everard Merkúrián, žiak a tretí nástupca sv. Ignáca tvrdil, že sám Fundament stačí vykonať zázračné životné premeny a riadiť všetky činnosti človeka, ktorý vnikne do jeho zmyslu a sa v ňom prehĺbi, ako sa patrí (Bartali, Vita di S. Ignazio I. c. XVI) Kardinál Sforza palla Vicini, za 17 rokov denne rozjímal o Fundamente (Civ.Latt. serie 8, vol. IX). Lev XIII. v reči ku kléru Karpineta vyhlásil, že samotná o cieli by stačila navrátiť spoločenský poriadok, keby ju dobre porozumeli a uskutočňovali. Prečo sv. Ignác neužíva slovo meditácia, ale kontemplácia, nedáva predohry, nerozdeľuje na body? Možno preto, aby sme nemysleli, že Fundament je niečo prechodného v sérii Exercícií, kým zas je náukou, ktorá musí stáť, tak by sme povedali v permanencií pod očami našej mysle. Ona je ako ovzdušie, ktoré musíme ustavične dýchať, aby sme mohli vyvíjať patričným spôsobom našu činnosť. Je ako silný svetelný reflektor, ktorý rozlieva veľmi čisté svetlo, na všetko, čo náš obklopuje, aby sme neboli zaslepení vo svojich úsudkoch. Preto vo chvíli voľby, ktorá je rozhodným bodom v exercíciách, znova sa táto pravda pripomína výslovne. Pravda, nedá sa poprieť, že zvyk užívaný vo všetkých knihách Exercícií, dovoľuje, aby sa použila forma meditácií s predohrami, bodmi atď, a tak urobíme aj my.
5. Ale najprv sa patrí, aby sme v najprv citovali slová Svätého: „Človek je stvorený, aby Pána Boha chválil, ctil a mu slúžil a tak spasil dušu svoju. Ostatné veci na svete sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. Z toho nasleduje, Že človek ich má užívať natoľko, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu, a natoľko má sa ich zdržať, nakoľko mu prekážajú ten istý cieľ. Preto je potrebné, aby sme sa urobili ľahostajnými ku všetkým stvoreniam, nakoľko je dovolené našej slobodnej vôli, a nieje to zakázané. Takže, zo svojej strany nechceme viac zdravie ako chorobu, bohatstvo ako chudobu, česť ako potupu, dlhý život ako krátky a tak ďalej. Jedine túžiac a voliac to, čo nám viac slúži k cieľu, pre ktorý sme stvorení.
FUNDAMENT - BOH JE NÁŠ POČIATOK.
1. predohra: predstaviť si, že stojíme pred Bohom, anjelmi a svätými, ktorí orodujú za mňa.
2. predohra: Budem prosiť o svetlo, pre rozum a sväté hnutia pre srdce. Svetlo, aby sme dobre porozumeli túto pravdu. Sväté hnutia, aby sa vôľa rozhodla ju uskutočniť. Možno opakovať v primeranom zmysle slová žalmu: „Daj mi poznať Pane, môj cieľ".
I. HOMO CREATUS EST - BOH JE NÁŠ POČIATOK.
1. Boh je počiatok nášho bytia. Je isté, že všetko čo, jestvuje mimo Boha, musí sa povedať, že je jeho stvorenie. V iných bytostiach, Boh bezprostrednou činnosťou svojou produkoval prvé telá a prvé organizmy každého druhu, ale pre jednotlivcov, ktorí sa odvodia z tamtých plodením, nieje potrebný zvláštny zásah tvorcu, ktorý by sa líšil od všeobecnej pomoci Božej, pri činnostiach tvorov. Ale u človeka nieje to tak. Boh bezprostredne stvoril prvých rodičov ľudského pokolenia, ba čo viac, k tomu je potrebná zvláštna činnosť aj v produkovaní každého jednotlivca - indivídua, ktoré pochádzajú od nich. Lebo, keď je telo dosť organizované, musí zasiahnuť Boh stvorením duše. Preto medzi vznikom naším a Adamovým, je ten rozdiel, že u Adama sa musí pripočítať bezprostrednej a zvláštnej činnosti Božej (okrem stvorenia hmoty na počiatku), nielen stvorenie duše, ale utvorenie tela.
Ak ide o nás však, Boh tvorí dušu, ale utvorenie tela treba prideliť činnosti druhých príčin. Jednak Boha máme ohlasovať za pravého pôvodcu a staviteľa nielen duše, ale aj tela, lebo silu organizovať hmotu, dostal človek od Boha, a táto sila je inštrumentálna. Preto čítame vo sv. Písme: Pelle et carnibus vestisti me, ossibus et nervis compegisti me (Job X ?). Manus tuae fece runt et plasmavernit me (Ž 18 ?). Meque ego. (Hovorí matka Machabejskych) spriritumet animam donavi vobis, et vitam et singulorum membra non ipsa compegi sed mundi creator (2 Mach. 7 ?). Ctih. Bellarmino, De csacusio ne mentis in Deum c. I). Teda Boh je ozaj počiatok celého nášho bytia. Socha, keby mohla hovoriť, povedala by sochárovi, od teba mám postavu, ale nemám hmotu, z ktorej som zložená. Syn môže povedať svojmu otcovi: Ty si pomohol formovať moje telo, ale si mi nedal dušu. Poddaný môže povedať svojmu kráľovi: Od teba mám spoločenskú bezpečnosť a všetky dobrá, ktoré závisia od múdrej správy, ale si mi nedal život, naopak, človek musí povedať Bohu: Od teba mám všetko. Ty si stvoril hmotu, z ktorej sa skladá môj organizmus, ty si stvoril dušu, ktorá ho formuje a oživuje, ty si jediný staviteľ a hlavný pôvodca utvorenia tela.
2. Boh je príčinou trvania nášho bytia. Socha nepotrebuje pričinenie sochárovho, aby sa udržala, dom ďalej jestvuje bez všetkej činnosti staviteľovej, ale inak je, ak ide o Pána Boha. Stvorené veci ako potrebujú činnosť Božiu v prvej chvíli, keď začínajú jestvovať, tak ju potrebujú i v nasledujúcich chvíľach. Keby chýbala činnosť Božia v prvej chvíli, nevyšli by z ničoty, keby chýbala potom, upadli by do ničoty. Sv. Otcovia vysvetľujú tieto pravdy niektorými podobenstvami. Ako by sa zrútil dom, keby sa mu odobral základ, ako by hneď padla visiaca lampa, keby sa prerezal povraz, na ktorom visí, ako by vyschol potôčik, keby viac neprichádzala voda z prameňa, ako by sa rozpadol súd, keby sme mu vzali obruče, tak by sme my prestali jestvovať, keby nás Boh zachovávajúcou činnosťou neudržal nad priepasťou ničoty a nedával nám, aby sme tak povedali, almužnu bytia a života, keby chýbalo udržovanie ako predĺženie stvorenia, bytosti by sa ukázali a zmizli ako blesk. Ukázali by sa, lebo predpokladáme, že boli stvorené, zmizli by, lebo predpokladáme, že sa neudržali (Sfr Lessinius u Schiffini, Tieol. nat. 565).
3. Boh je príčinou činnosti nášho bytia. Keď je človek stvorený, nemôže nič robiť bez pomoci Božej, lebo je isté, že činnosti tvorov závisia aj od Božej sily ako od pravej pôsobnej príčiny hoci nie jedinej. Keby nám Boh nepomáhal svojou pomocou, zostali by se pozbavení rozumu, citov, života, pohybu, podobne, ako mŕtvi. Porozumie dieťa hneď po narodení? Samo od seba nemôže urobiť nič, ani krok, nemôže sa živiť, keď má hlad, nemôže sa prikryť, keď mu je zima, nemôže vstať, keď padne, nemôže sa brániť, keď ho napadnú. Jedným slovom nič nemôže. Hľa, čo znamenajú slová: Človek je stvorený, človek podstatne závisí od Boha, v bytí, trvaní a v konaní. Či si možno predstaviť ešte väčšiu závislosť?
II. PRAKTICKÉ NÁSLEDKY.
1. Z toho, čo sa dosiaľ povedalo, mohli by sme odniesť záver, že máme P. Bohu ukázať vďačnosť za toľké dobrodenia, ktoré nám dal a ustavične nám dáva. Ale hoci takýto pocit je veľmi vážny a páči sa P. Bohu, nepatrí sem (Direk. hl.13 ?). Viac k veci je pocit poníženosti. Keďže od P. Boha máme všetko, bytie, trvanie a konanie, prečo si myslíme, že sme niečo sami od seba. Keď schopnosti duše i tela, šikovnosť, um, talenty, keď všetko, čo sme a máme je dar Boží, prečo sa pýšime? Prečo chceme byť vážení a chválení? Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, prečo sa chváliš, ako by si nedostal?
2. Dôležitý je záver, že máme žiť vždy podriadení Bohu. Z vyložených príčin je jasné, že naša závislosť od Boha je:
a) Podstatná, lebo sa rodí zo samého pojmu stvorenia. Ako si možno pomyslieť kruh, ktorej body by neboli rovnako vzdialené od stredu, alebo trojuholník, ktorého súčet uhlov nerovnal by sa 180 stupňov, tak je nemožné predstaviť si tvora, nezávislého od Boha.
b) Všeobecná, t. j. vzťahuje sa na všetko, čo je v nás: duša, telo, myseľ, zmysly, náruživosti, vnútorné a vonkajšie činnosti, skutky súkromné a verejné, domáce a spoločenské.
c) Ustavičná, tak že závisíme od Boha v každej chvíli života, vo všetkých rokoch, mladí, nie menej ako starí. Tak je jasná naša povinnosť: Musíme od Boha závisieť vôľou ako závisíme prírodou. Naše chovanie musí byť také, aké sa hodí na stvorenia závisiace. Staň sa vôľa tvoja: Hľa, to je naša hlavná povinnosť.
3. Fiat voluntas tua a nobis, plníme tvoju vôľu, t. j. podriaďme sa poslušne robiť, čo Boh ukladá. Preto je nerozumná a hlúpa tá sloboda a nezávislosť, ktorá sa chváli ako výdobytok modernej kultúry. Chcú slobodu mienky, pripúšťajúc za pravdu to, čo sa páči a zavrhujúc to, čo sa nepáči i keď ide o veci, ktoré P. Boh zjavil. Chcú slobodu svedomia, pokladajúc sa za vyňatých spod mravného zákona a za slobodných riadiť sa hocijakou normou, vo svojich čnostiach. Chcú mať slobodu kultu, pokladajúce za dobré akékoľvek náboženstvo, a ospravedlňujúc slobodu, nepraktizovať nijaké. Chcú mať slobodu vyučovania a tlače, rozumejúc tak, že môžu slovom a písmom učiť akúkoľvek náuku, aj falošnú a protiviacu sa dobrým mravom. Jedným slovom, chcú slobodu vo všetkom, a zatiaľ čo Boh pripomína ľuďom práva svojho panstva úplného, absolútneho, esenciálneho, všeobecného, mnohí z nich pyšne odpovedajú: non serviam - nebudem slúžiť. Aký neporiadok!
4. Fiat voluntas tua a nobis, t. j. podriadenosť odovzdanosti do vôle Božej v dispozíciách Božej Prozreteľnosti. Pán môže robiť čo chce so svojimi vecami, môže ich predať, darovať, zameniť, zničiť. Teda aj Boh má najvyššiu moc, nakladať s nami ako chce. Ak chce, aby sme boli chorí, trápení, prenasledovaní, j e Pán, ak chce, aby sme boli chudobní, zneuctení, uponížení - je Pán. Ak chce obetu nášho života, je Pán. Ak nám chce vziať, čo nám bol dal, pozbaviac nás aj užívania našich schopností, zmyslov, pamäti a podobne, je Pán, a my sa musíme odovzdať do vôle Božej a opakovať: Nech sa stane vôľa tvoja v nás.
V KOLOKVIU vzbudzujeme akty:
1. Viery našej celej závislosti od Boha. Tvoje ruky ma spravili. Ty sám si Pán, Kráľ kráľov, a Pán vladárov.
2. Poníženosti. Čo máš, čo si nedostal? Ale keď si dostal, čo sa chváliš, ako by si nedostal? (Nasl. Kr. III. hl. 7 ?).
3. Poslušnosti alebo ochotne sa ponúknuť konať, čo Boh chce od nás. Paratum cor meus Deus, paratum cor meum. Loquere, Domine, quia audit servus tuus.
4. Akty odovzdanosti sa do vôle Božej v dispozíciách Božej Prozreteľnosti (Sfr. Nas. 111,15).