Veľká pohroma valila sa v pätnástom storočí na kresťanskú Európu. Z Čiech rozširoval sa krvavým mečom do susedných krajín blud Husov, od juhovýchodu dorážali cez podunajské krajiny fanatickí Turci na Uhorsko a Rakúsko. Aby dobrotivý Boh položil hranice hroziacemu nešťastiu, ktoré ohrozovalo v tých krajinách sv. Cirkev, povzbudil na Balkáne slávneho bohatiera Jura Kastriotu, alebo Iskanderbega, jako ho Turci menovali, ktorý 22 víťazných bitiek podstúpil v Epire s neveriacimi krvilačnými Turkami a od ďalších výbojov na kresťanský Západ ich zdržoval, v Uhorsku vzbudil bohatierskeho Huňada a zvláštne pokorného mnícha františkánskeho, sv. Jána Kapistrána, ktorý s krížom v ruke premáhal mohutné sverepé vojská Turkov a víťazne pôsobil i proti bludu Husovmu v susedných krajinách, i na pozdvihnutie života kresťanského.
Sv. Ján narodil sa v mestečku neapolskom v Itálii, menom Kapistrano, dľa ktorého i priezvisko svoje dostal, r. 1385, dňa 23. júna. Otec jeho bol vznešený rytier nemecký, ktorý vo vojsku križiackom proti Turkom bojoval a v mestečku Kapistrane sa usadil a oženil. Veľkými darmi ducha nadaného mladíka Jána poslal vznešený otec na vysoké školy do mesta Perugie, kde sa vedám právnickým učil a hodnosť doktorskú obdržal. V rodnom meste svojom usadil sa mladý učenec jako pravotár a vyznačoval sa odbornou vedou svojou tak, že obrátil na seba pozornosť kráľa neapolského a sicílskeho Ladislava, ktorý ho učinil sudcom a neskôr vysokopostaveným plnomocným úradníkom. I vzal si Ján za manželku jedinú dcéru bohatého veľmoža a žil šťastne ctený a zvelebovaný svetom. Ačkoľvek cnostný a nábožný život viedol, predsa túžil po sláve svetskej a srdce jeho pútali pozemské rozkoše. A nie div; lebo ľud zveleboval spravodlivého vysokého úradníka jako opravdivého otca a kráľ považoval ho za priateľa svojho, ba za brata. Tak žil Ján Kapistrán pri skvelom dvore kráľovskom do tridsiateho roku svojho. Zvláštna udalosť zapríčinila, že mladý milostník kráľov poznal márnosť sveta, a že nastúpil cestu kresťanskej dokonalosti a svätého života.
Kráľ sicílsky, Ladislav, mal spor o pomedzie s niektorým mestom. Mešťania vzbúrili sa, a povstala krutá vojna. Kráľ poveril Jána Kapistrána, aby rozpory pokojnou cestou utíšil a napravil. Vyjednávanie nepodarilo sa. A Ján Kapistrán bol od vzbúreného mešťanstva prepadnutý, zajatý, do väzieb ukovaný a do tmavého žaláru hodený. Nevinného väzňa, ktorému rozhnevaní mešťania len chlieb a vodu podávali, potešovala myšlienka, že sám kráľ rázne zaujme sa jeho, alebo že bohatá manželka peniazmi ho vykúpi. Ale zmýlil sa v nádeji svojej; presvedčil sa, že kto spolieha sa na ľudí, ľahko sa oklame; poznal nevďačnosť sveta a pominuteľnosť a nestálosť priazne svetskej. Kráľ nerobil nič za oslobodenie bývalého miláčka svojho. Ľútostivá verná manželka, ktorá márne namáhala sa, aby ho vyslobodila, zomrela od žiaľu. Odhodlal sa k úteku zo žaláru a skočil v noci s veže dolu oknom. Poneváč mal na rukách a na nohách ťažké okovy, nepriatelia ľahko chytili ho, sputnali ho ešte ťažšími okovami, hodili ho naspäť do žaláru, v ktorom hladom a smädom ho sužovali. V tomto trápení obrátil sa Ján Kapistrán dôverne k Bohu, ktorého neustále vrúcne o pomoc vzýval. Nezadlho bol vypustený na slobodu. Vtedy dokončil práve tridsiaty rok života svojho. Ján Kapistrán nežil nikdy hriešne; ale v skvelom postavení svojom nerozhodol sa výhradne pre Boha. No v tmavom žaláre, opustený od všetkých ľudí, zacítil lásku k Bohu. Na slobodu prepustený, popredal statky svoje, rozdelil utŕžené peniaze medzi chudobných a vstúpil do kláštora františkánskeho v meste Perugii.
Kvardián prijal úctivé vznešeného, učeného a slávneho mladého muža, ale nedôveroval prísnemu kroku jeho; i vzal ho na tuhú skúšku driev, než mu rúcho mníšske podal. Dal mu zhotoviť veľkú čapicu z lepenkového papieru, napísal na ňu všelijaké veľké hriechy, odial ho do biedneho rúcha, posadil ho na chudého osla i dal ho vodiť po uliciach mesta Perugie, kde ho všetci mešťania poznali. Bez rozmýšľania podrobil sa Ján Kapistrán ťažkej skúške, a objavil skvelú pokoru svoju a poslušnosť. Sám prísny a zbožný kvardián obdivoval sebazaprenie slávneho učenca a milerád prijal ho do chudobného a prísneho rádu. Ako novic prejavoval Ján hlbokú pokoru, neobyčajné sebazapieranie a nábožnosť. Na skúšku odohnali mnísi pokorného Jána z kláštora jako darebného; ale on navrátil sa s prosbou zase ku kvardiánovi. Keď dokázal veľkú vytrvalosť v zapieraní seba a vrúcnu snahu po kresťanskej dokonalosti, bolo dovolené mu zložiť slávnostný sľub.
Aby sa mohol stať kňazom, zverený bol sv. Bernardínovi zo Sieny k vyučovaniu v bohosloveckých vedách. I bol za kňaza vysvätený a zverený mu bol úrad kazateľský. Pod správou sv. Bernardína zo Sieny, ktorý toho času bol najchýrnejším rečníkom a najsvätejším mužom, vycvičil sa Ján Kapistrán vo všetkých cnostiach a v skvelom rečníctve. Minulý život považoval za stratený, i chcel ho vynahradiť najväčším zapieraním seba, tak že zanedbával celkom telo svoje a len o dušu svoju sa staral. Svätým učiteľom vštepená bola do srdca jeho vrúcna úcta a láska ku preblahoslavenej Panne Márii, tak, že keď chválu jej ohlasoval, skvel sa a horel celý obličaj jeho, jako to slávny spisovateľ z rádu jeho a očitý svedok Sedulius dosvedčuje.
Pokorný mních františkánsky kázaval po Itálii s takou silou a s takým posvätením, že bol považovaný za jedného z divotvorných svätorečníkov. Do ktoréhokoľvek mesta prišiel divotvorný kazateľ Ján, tam sa ten deň zasvätil. Kupci pozatvárali krámy, remeselníci odložili na stranu prácu svoju, obchod sa zasekol, roľníci ponáhľali sa z poľa domov, ľud hrnul sa do chrámu v zástupoch, že tento bol hneď preplnený. A sv. Ján Kapistrán bol nútený kázavať na námestí, alebo na poli. S jakou silou hlásal sv. Ján Kapistrán pokánie, poznať z toho, čo sa následkom kázní jeho dialo. Keď raz o márnosti a nebezpečenstve sveta hovoril, poznášali panny a panie všetky ozdoby svoje, čipky, výšivky a hodváby, i prosili horlivého kazateľa, aby s tými vecami dľa ľúbosti naložil. Sv. Ján Kapistrán dal tie ozdoby poznášať na prostred mesta a zapálil ich. Po kázni o poslednom súde prišlo viac než sto vznešených mládencov k nemu so žiadosťou, že chcú vstúpiť do rádu svätého Františka. V meste Rieti bola vzbura; jednému mešťanovi rozpoltili zúrivci hlavu. Sv. Ján Kapistrán modlil sa nad zabitým a vzkriesil ho divotvorne k životu. A povstanie utíšilo sa. Dve bohaté mestá italské pochytili proti sebe zbroj a chceli nemilo-Bohu prelievať krv. Sv. Ján kázal o láske k nepriateľom a vzbúrené mestá odložily zbroj a vyrovnali sa priateľsky.
Často bol nútený prestať v kázaní; lebo ľud tak hlasno vzdychal a plakal, že nebolo slová jeho počuť. To pôsobila svätosť jeho a prísny život! Častokrát podporoval dobrotivý Boh kázne sluhu Svojho divmi. Na ceste jeho kazateľskej prihodilo sa, že prišiel k rieke Pádu. Surový prievozník nechcel previezť cez rieku chudobne odeného františkána. Sv. Ján pomodlil sa skrúšene k Bohu, aby mu pomáhal na druhú stranu rieky prejsť, kde mal slovo spasenia čakajúcemu nábožnému ľudu ohlasovať.
V dôvere v milostivého Boha prestrel vetchý plášť svoj na vodu, prežehnal sa svätým krížom,vstúpil na plášť a šťastne preplavil sa na druhú stranu. V meste Rezne (Regensburg) vysmievali roztopašní mladíci chudobne odeného františkána. Keď všetci o niekoľko dní pomreli, naľakalo sa celé mesto; skrúšene poslúchalo mešťanstvo horlivé kázne proti nádhere a márnivosti a pohlavie ženské poodkladalo všetku nádheru v šatstve.
Svätý Bernardín zo Sieny, ktorý s učeníkom svojím svätým Jánom Kapistránom horlil proti vlažnej kázni, zahniezdenej sa v niektorých kláštoroch rádu sv. Františka, bol v Ríme od niektorých odporcov krivo obžalovaný. Vďačný učeník Ján Kapistrán išiel do Ríma, aby nevinnosť jeho bránil. Pápež a kardináli poznali hlbokú učenosť jeho a používali sv. Jána Kapistrána vo vážnych záležitostiach sv. Cirkvi. I ponúkané boli mu dve hodnosti biskupské. Pokorný sluha Boží neprijal ich a riekol: „Keď mi Pán Boh celú zem vykázal, nuž nebolo by múdre odo mňa, keby som sa na jedno biskupstvo obmedzil“. A za dlhé roky ohlasoval horlivé pokánie nielen v Itálii, ale i v susedných krajinách.
Na sneme cirkevnom vo Florencii, ktorý r. 1439 bol sem z Ferrary preložený a potom tu zasadal, pričinil sa výdatne sv. Ján Kapistrán ku zjednoteniu východnej (Gréckej) Cirkvi so západnou Rímskou. Pápež Mikuláš V. vymenoval ho na to za poslanca apoštolského do Nemecka, Uhorska a Poľska. Toho času vyzeralo to v západnej Európe veľmi smutne. Vladári boli medzi sebou v rozporoch, poddaní búrili sa, bludári zúrili, menovite Husiti v Čechách, na Morave a v Poľsku, a od juhovýchodu hrozili sverepí Turci napadnúť Uhorsko a Rakúsko. Na prosbu cisára Nemeckého Fridricha poslal pápež sv. Jána Kapistrána do tých zemí. A horlivý muž Boží bol všade vítaný ako posol nebeský a preukazovaná mu bola úcta ako nejakému pápežovi alebo apoštolovi. Zo všetkých strán donášali mu nemocných, z ktorých premnohí boli uzdravení častoráz jednoduchým dotknutím. Vo Viedni boli ulice kvietim ozdobené, ktorými svätý Ján Kapistrán ísť mal, a vítaný bol tam nevídanou slávou. Za päťdesiat dní kázaval nepretržite vo Viedni; posiaľ dosvedčuje to kazateľňa pri chráme sv. Štefana, vtedy pre neho postavená.
Boh oslávil sluhu Svojho i tu divmi. Nech stojí tu jeden príklad. Istý neverec nechcel veriť tomu, čo ľud o sv. Kapistránovi rozprával, i riekol: „Uverím to, keď slepý pes môj prehliadne.“ Jeho pes videl hneď, ale pán jeho oslepol. Z Rakúska išiel sv. Ján Kapistrán na Moravu, kde Husiti veľmi sa rozmáhali. V Brne a v Olomouci urobil nesmierny dojem na ľud, tak dôrazom reči svojej, tak ctihodnou postavou svojou. Ľud plakal, keď sv. Ján len ústa otvoril, ačkoľvek mu nerozumel, lebo hovoril latinsky a len tlmočník reči jeho vykladal. Avšak celý zovňajšok toho sluhu Božieho a živé posunky jeho mluvili k srdcu; i hovorí sa, že na Morave 16.000 Husitov obrátil naspäť na katolícku vieru. Kamkoľvek i tu prišiel, všade ho uvítal ľud moravský slávnou procesiou a zvonením, a nemocní hrnuli sa k nemu, aby ich vkladaním rúk uzdravil. Zašiel i do južných Čiech, ale kráľ Juraj nepustil ho do Prahy; lebo sa obával veľkej horlivosti jeho, aby Čechov, pridržujúcich sa kompaktátov svojich, nerozhorčil. I obrátil sa sv. Ján Kapistrán do Bavorska a tam kázal v mnohých mestách. V meste Norinbergu (Nürnberg) tak horlivo pôsobil, že ľudia šesť vozov kariet, kociek, ozdôb, necudných obrázkov a kníh spálili. To isté stalo sa v Devíne (Magdeburgu), kde kázal pokánie.
V meste Lipsku ukazoval pri kázni umrlčiu hlavu a pohol srdcami šesťdesiatich študujúcich mládencov, že vstúpili do rádu sv. Františka. V meste sliezskom Vratislave chceli Husiti sv. Jána Kapistrána zahanbiť. I položili študenta do umrlčej rakvi a na máry, a nahovorili ho, aby, keby Kapistrán naň zavolal, staval sa mŕtvym, a zase keby Husita naň zavolal, hneď povstal jako by z mŕtvych. Zlostní a pokryteckí Husiti doniesli zdanlivo mŕtveho ku sv. Jánovi Kapistránovi a prosili ho, aby vzkriesil mŕtveho. Sluha Boží poznal podvod ich, a hromovým hlasom zvolal na ošemetného mladíka: „Ten, ktorého nesiete, nech má podiel svoj medzi mŕtvymi naveky!“ Husiti smiali sa a hovorili, že oni majú inakších svätých ľudí. A jeden Husita pristúpil k máram a volal: „Petre, ja tebe hovorím, vstaň!“ Mladík nehýbal sa. Otvorili rakev a ten nešťastník bol mŕtvy! Keď to videl ľud, triasol sa strachom. Mnohí Husiti obrátili sa a medzi nimi podvodníci, z ktorých dvaja odišli do Ríma, aby vydali svedectvo o tom zázraku a obsiahli odpustenie za kacírstvo svoje a za pokúšanie Boha.
Zo Sliezska išiel sv. Ján Kapistrán do Poľska. V Krakove očakával ho kráľ a arcibiskup-kardinál s veľkou slávou. Bolo to pred Telom Božím r. 1454, a ten, ktorému takú veľkú slávu robili, bol chudobný, vychudnutý sedemdesiatročný františkán, na ktorom bolo vidieť len chatrný odev mníšsky, a kosť a kožu. I v Poľsku pôsobil požehnane, kde toho času žil sv. Ján Kentycký. Odišiel do Uhorska a do Sedmohradska, kde 13.000 kacírov kázňami svojimi obrátil. I odišiel z Uhorska na snem ríšský do Nemecka, kam cisár bol ho povolal. Roku 1453 zaujali divokí Turci hlavné východné kresťanské mesto Carihrad (Konštantinopol) a hrozili nebezpečenstvom celému kresťanstvu európskemu. Sv. Ján Kapistrán povzbudzoval všade, kde kázal, aby kresťania chopili sa zbroja proti nepriateľovi Kristovmu; to činil i na sneme ríšskom. U panovníkov kresťanských nachádzalo povzbudzovanie jeho k svätému boju malého ohlasu. I odišiel sv. Ján Kapistrán do Uhorska a hlásal križiacku vojnu proti Turkom, ktorí r. 1455 pod cisárom svojim Mohamedom II. dorážali na vlasť našu. Obecný ľud hrnul sa pod zástavy krížové, aby obdržal odpustenie hriechov svojich. Kázne sv. Jána Kapistrána mali taký účinok, že za päť mesiacov 60.000 mužov dalo si od neho pripäť na rúcho kríž, na znamenie, že hotoví sú zomrieť v boji za ochranu sv, viery.
Roku 1456 blížil sa Mohamed II., turecký sultán (cisár), ku Belehradu srbskému so 400.000 krvilačnými bojovníkmi. Vodca uhorský, bohatiersky Ján Huňad, upevnil v chytrosti pevnosť a zveril obranu jej zaťovi svojmu Michalovi Siládimu a zbieral na rozkaz kráľov vojsko križiacke, ktoré sv. Ján Kapistrán tvoril. Turci obľahli Belehrad. Na rozkaz pápežov blížil sa sv. Ján Kapistrán s Jánom Huňadym a s vojskom križiackym k obliehanému mestu. Každé oddelenie križiakov malo zástavu, na ktorej bol z jednej strany obraz sv. kríža, na druhej obraz svätého Františka. Vo vojsku bolo mnoho kňazov a mníchov, ktorí starali sa o pobožnosť a o poriadok. Blízko Belehradu uzrel sv. Ján Kapistrán z neba padnúť ohnivú strelku, na ktorej skveli sa tieto slová: „Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.“
Týmto videním posilnený prešiel sv. Ján Kapistrán bojovné rady križiakov svojich, povzbudzoval ich horlivou rečou a pri každom zástupe volal: „Buďte vytrvalými, synovia moji; budete bojovať za Ježiša Krista a za sv. Cirkev jeho!“ Ján Huňady ponechal svätému Jánovi Kapistránovi 4000 mužov, s ostatným vojskom tiahol ku Kovinu a stade na radu sv. Kapistrána poberal sa z čiastky na lodiach, z čiastky po suchu ku Belehradu. Turci obliehali mesto i loďami na Dunaji. Huňady napadol ich dňa 14. júla r. 1456 loďami svojimi a vojskom, zvíťazil s pomocou Belehradčanov, zničil lode turecké a dostal sa do mesta. Dňa 21. a 22. júla útočili Turci, počtom asi 120.000 mužov, na Belehrad; ich strašný útok bol odrazený a pred mestom boli sverepí Turci prispením sv. Jána Kapistrána úplne porazení. Celá kresťanská Európa vydýchla si nad týmto víťazstvom!
Priebeh týchto víťazných bitiek opisuje súdruh svätého Jána Kapistrána a očitý svedok všetkých podrobných udalostí, františkán Ján Tagliakocius, v liste svojom od dňa 10. februára r. 1458, ktorý sa posiaľ zachoval: „Každý obdivoval smelosť a oduševnenie svätého (Jána Kapistrána), a bojovníci volali ho apoštolom svojím alebo anjelom Božím. Keď Mohamed II. mesto a pevnosť Belehrad skutočne obliehal, vykonával svätý službu vojenskú a bol vodcom, generálom a veliteľom vojsk križiackych, ktoré nikoho krom neho nechceli poslúchať. Všetkých prevyšoval znášaním obtiažností, neunavene bol zaujatým, a či už pešky, či už na koni, pokrytý potom a penami, obyčajne hladný, prebehúval dňom i nocou leženie (tábor) vojenský. Keď bol napomenutý, aby sa posilnil pokrmom, obyčajne odpovedal: ,Ja mám inakší pokrm, ktorý vy neznáte!' Keď ho nútil hlad, aby sa posilnil pokrmom, nuž jedával kus tvrdého čierneho chleba. Nikdy nevideli sme ho požívať vareného pokrmu alebo vína, a mäso hnusilo sa mu. Driev bol síce naučený niečo máličko teplého pokrmu požívať a po dlhom študovaní a modlení trochu si oddýchnuť; ale počas vojny nepožíval sedemdesiatročný starec častoráz po tri dni ani pokrmu ani vody, i neoddýchol si ani za štvrť hodinky.
Raz riekol najvyššiemu veliteľovi Huňadovi, keď ho povzbudzoval k činnejšiemu hájeniu pevnosti: ,Za sedemnásť dní a nocí neodpočíval som ani za sedem hodín.' I najsilnejších mužov medzi bojovníkmi zahanboval v znášaní horúčosti a zimy a v najťažších prácach. Tieto velikánske namáhania, ktoré mu neskôr ťažkú nemoc zapríčinili, mali ohľadom vojny najpožehnanejšie následky; lebo Turci utrpeli trojnásobnú porážku. Najprv namáhali sa galejami a premnohými inými loďami odrezať pevnosti každý dovoz, aby ju prinútili hladom ku vzdaniu sa. Ale kresťania postavili oproti týmto lodiam svoje a napadli Turkov na uistenie svätého, že zvíťazia, i prinútili ich po vražednej bitke k úteku, a toľko lodí stratili Turci, že prinútení boli na Dunaji dovoz voľný Belehradu ponechať. Toto bolo prvé víťazstvo, ktoré kresťania na radu a namáhaním Jána Kapistrána nad nepriateľmi vydobyli.
Druhé víťazstvo bolo vydobyté, keď Turci, po znamenitých prípravách s velikánskou silou a s divokým revaním na pevnosť útokom hnali, ktorý by sa bol i podaril, keby nebol svätý všade, kde bolo najväčšie nebezpečenstvo, bojovníkom zmužilosti dodával a už napred nebol ich uistil, že nepriatelia veľkou porážkou prinútení budú od úteku upustiť. Čo najskúsenejší a najbohatierskejší vodcovia neočakávali, stalo sa konečne. Turci utratili veľké množstvo ľudí, naľakali sa a prestali útočiť. Tretie víťazstvo kresťanského vojska bolo najskvelejšie a najdivotvornejšie. Po opätovnom víťazne odrazenom útoku viedol Ján, s krížom v ruke, štyritisíc mužov počítajúc vojsko svoje proti nepriateľovi, ktorý najmenej so 120.000 mužmi tu stál. Povzbudzovaní veľkou dôverou jeho a potešujúcim napomínaním jeho napadli nepriateľské leženie a po ťažkom a krvavom boji museli sa dať Turci na útek, pri čom utratili vyše 24.000 mužov a všetky nástroje vojenské. Celé vojsko kresťanské pripisovalo toto víťazstvo nie tak zbroju svojmu a udatnosti, než po Bohu jedine svätému. Počas bitky kričieval, čo len stačil: „Víťazstvo, Ježišu, víťazstvo!“ A rozkázal i vojakom, aby podobne kričali a na všemohúceho Boha sa spoliehali. Nikto nevídal ho v týchto dňoch boja smutného; lebo bol úplne presvedčený o víťazstve vojska kresťanského nad nevercami.
Jaké zázračné bolo toto víťazstvo, súdiť možno z tej okolnosti, že počet Turkov, jako to sám sv. Kapistrán píše, bol päťdesiatkrát väčší, než počet bojovníkov kresťanských; lebo 150.000 Turkov s 300 delami dobýjali pevnosť. Po tomto skvelom víťazstve, ktorým zlomená bola fanatická moc Turkov, ochorel sv. Ján Kapistrán dňa 6. augusta na zimnicu. Poneváč pri Belehrade povetrie bolo následkom mnohých nepochovaných mŕtvol nakazené, prevezený bol sv. Ján Kapistrán do kláštora vo Villahu. Ačkoľvek telo jeho bolo zoslabené, predsa slúžieval denne sv. omšu a keď to činiť nevládal pre slabosť, dal sa aspoň do chrámu donášať, kde Sviatosť oltárnu prijímal. Denné hodinky vždy sa modlieval. Navštívil ho kráľ uhorský Ladislav V. Sv. Ján Kapistrán prosil kráľa, aby sv. vieru bránil a cnostne žil. So slzami v očiach sľúbil to kráľ Ladislav V. a riekol: „Jako bude sa nám vodiť po smrti tohoto muža? Viacej utratíme s ním, než keby viac tisícová armáda pre nás bola stratená.“
Sv. Ján Kapistrán chystal sa k smrti všeobecnou spoveďou. Poslanec (legát) pápežský udelil mu rozhrešenie pápežské a požehnanie. Na kolenách prijal Sviatosť oltárnu a posledné pomazanie. Objal umučenie a prosil prítomných, aby sa za neho modlili. Tak usnul v Pánu sv. Ján Kapistrán dňa 23. októbra roku 1456 vo Villahu, i bol v chráme pochovaný.
Keď r. 1526 Turci mestečko Villah zaujali, prenesené boli ostatky jeho do iného kostola. Neskôr vyplienili bezbožní kalvíni rakvu jeho a hodili telo do rieky. Zbožní katolíci vylovili telo jeho a pochovali znovu. Keď zase neskôr vtrhli Turci v tie kraje, prenesené boli ostatky jeho do Illoku a pred zúrivosťou nevercov boli v studni kláštorskej schované, a posiaľ márne sa hľadajú. Na prímluvu sv. Jána Kapistrána stali sa mnohé divy.
Pápež Lev X. potvrdil k úcte sluhu Božieho zložené hodinky pre mestečko Kapistráno a pre biskupstvo Sulmonské. Pápež Alexander VIII. vyhlásil ho r. 1694 za blahoslaveného a Benedikt XIII. r. 1724 zaradil ho do počtu svätých.
Sv. Ján Kapistrán vyobrazuje sa ako františkán, v jednej ruke drží umučenie, v druhej zástavu s menom Ježiš; u nôh jeho mŕtvi vojaci tureckí.
Poučenie.
Sv. Ján Kapistrán bol oduševnený za pravú vieru Ježiša Krista a za svedomité plnenie príkazov Božích, že neunavene ohlasoval slovo Božie, slovo pravdy a večného života, porážal nadšenými slovami bludy, ba s krížom v ruke oduševňoval bojovníkov kresťanských proti zaprisahaným nepriateľom učenia Kristovho a sv. Cirkvi, Mohamedánom. On dal nám vidomý dôkaz, že je to Bohu milé v istých okolnostiach bojovať, keď menovite ide o sv. vieru a katolícku Cirkev, alebo keď vlasť je v nebezpečenstve od vonkajšieho nespravodlivého nepriateľa. Veď i sv. Ján píše: „Po tom sme poznali lásku, že On (Kristus) život Svoj za nás dal. I my máme život za bratov položiť.“ Svätý Ján Kapistrán horlivo bojoval i proti nekresťanskému životu a najmä proti bludárom, a ohnivými slovami zastával pravú sv. Cirkev a vieru. Sv. Pavol apoštol píše Židom (11, 6.): „Bez viery nie je možno ľúbiť sa Bohu.“ A Efezanom (4, 5.) hovorí: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.“ A čo je viera? Je dar a svetlo Božie, ktorým človek býva osvietený, aby všetko veril, čo Boh zjavil. Boh zjavil len jednu vieru a tá je apoštolská, katolícka. Mnoho bludárov povstalo od čias apoštolských až do dnes, ktorí učenie Kristovo prekrúcajú. Kto v blude žije, hreší veľmi a nachádza sa vo veľkom nebezpečenstve. Ten, kto v pravej viere postavený niekdy proti Bohu ťažko hreší, zase môže u Boha milosť a odpustenie dosiahnuť, keď k tomu užíva predpísaných prostriedkov; ale kto v kacírstve a v blude žije, ostáva ustavične v nemilosti Božej a v temnosti; lebo mu schádzajú pravé prostriedky, aby zase mohol do stavu milosti sa dostať. Preto z lásky ku blížnym horlil svätý Ján Kapistrán proti bludovercom, aby ich z bludu vyviedol a ku poznaniu pravej viery naklonil, i od večného zahynutia zachránil. Svätý Ambróz hovorí: „Kde je viera neporušená, tam vyučuje Spasiteľ, tam stráži a raduje sa On, tam je pokoj, tam je mier a liek pre všetko“. A len vo svätej Cirkvi apoštolskej, katolíckej vyučuje Spasiteľ, len ona je Ním založená.
Modlitba.
Popraj nám, ó Bože, na prímluvu sv. Jána Kapistrána milosť živej viery; daj, aby sme v tejto svätej viere zotrvali a po terajšom boji so svetom, telom a diablom s ním v nebeskej vlasti radovať sa mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
