Vo štvrtom storočí žil v Británii (Anglicku), v krajinke Kornubii (teraz Cornwall), domorodý vojvodca, menom Dionok či Divion, ktorý, hoci Rimania nad celou krajinou vládli, šťastne panoval a od cisára rímskeho na toľko závisel, že mu istý ročný poplatok dával. Svätá viera Ježiša Krista už dávno ujala sa bola u Britov, jako toho času menovali sa obyvatelia terajšieho Anglicka, a tak i vladár Kornubie bol horlivým a nábožným kresťanom. Vojvodca Divion mal dcéru, menom Uršulu, ktorá od útlej mladosti svojej vyznačovala sa svätým životom a vrúcnou láskou k Bohu a k panenskej nevinnosti.
Vznešení kresťanskí rodičia tešili sa z dorastajúcej prekrásnej a zbožnej dcéry svojej, i priali si, aby sa za niektorého cnostného mládenca z niektorého rodu veľmožského vydala, poneváč otec kniežací chcel trón svoj tým činom ešte viac upevniť a povzniesť. Ale nábožná panna priala si v panenskej nevinnosti až do smrti zotrvať a jedine Bohu život svoj venovať. Na mnohé prosby starostlivých rodičov nevstúpila do kláštora, jako si bola umienila; ale ku poteche milovaných rodičov riekla, že, keby prozreteľnosť Božia tak nariadila, vyvolila by si za manžela udatného, cnostného a bohabojného vojvodcu Konána. No, prozreteľnosť Božia uzavrela, že nábožná panna miesto venca nevestinho nevädnúcu korunu neporušenej panny a bohatierskej mučenice obsiahla.
Toho času panoval nad celou ríšou Rímskou od roku 375 cisár Gracian, najstarší syn Valentiniana I. Prívetivým spôsobom panovania svojho, jako i zmužilosťou, vydobyl si z počiatku lásku u podriadených národov i u vojska po všetkých krajinách; ale keď kvôli rozkošiam zanedbával záležitosti vládne, dával prednosť najatému zástupu Alánov nad inými riadnymi vojskami svojimi a pohŕdal zvyky domácimi a kresťanským životom, potratil lásku u všetkých poddaných. V Británii bol veliteľom vojska rímskeho Flavius Klemens Maximus, ktorý následkom neporiadneho života cisárovho dal sa od vojska svojho za panovníka vyhlásiť, vypovedal Gracianovi poslušnosť a vtrhol roku 382 s povstaleckým vojskom svojím do Galie (Francúzska), kde nehodný cisár sa zdržoval, aby sa vo vláde utvrdil, Maximovi prialo šťastie. Zvíťazil niekoľkoráz nad vojskom Gracianovým, zvláštne pomocou vojska britanského, ktoré mladý knieža Konán na pomoc priviedol a riadil. Roku 383, dňa 25. augusta bol Gracian vlastným vojskom úkladné zavraždený a Maximus stal sa cisárom v západnej čiastke ríše rímskej. Maximus, ktorý za víťazstvá svoje ďakovať mal vojsku svojmu, ktoré z Británie doviedol, a menovite kresťanskému vojvodcovi Konánovi, vyhnal z Armoriky, terajšieho kraja Bretónskeho (Bretagne) vo Francúzsku, praobyvateľov, a daroval tú zem Konánovi a vojakom jeho, aby sa tam usadili.
Konán usadil sa s bojovníkami svojimi v Armorike a založil s nimi novú vlasť, ktorá sa od toho času dľa rodného kraja ich Bretónskom menovala. Vojenskí osadníci poslali do Británie povereníkov svojich, aby im v rodnom kraji za manželky nahovorili kresťanské panny a do novej vlasti doviedli; lebo nechceli horliví kresťanskí mladíci tuzemské pohanské panny za manželky si vziať. I vojvodca Konán požiadal skrze tých poslov o ruku dcéru kniežaťa Kornubského, Dionoka či Diviona, Uršulu, ktorá krásou duše a tela nad všetky súveké urodzené panny britanské vynikala. Toho času býval vojvodca Konán v meste Nante (Nantes) a očakával, že budúca nevesta jeho Uršula do toho mesta príde, aby sa za neho vydala. Poslovia boli prijatí v rodnej zemi vľúdne a vybavili priaznivo záležitosť svoju v krátkom čase; lebo veľký počet panien uzniesol sa, že sa preplaví za krajanmi svojimi do novej vlasti, aby sa stali manželkami ich. Zbožná Uršula dlho odpierala rodičom a nechcela do cudzej zeme sa vydať, ačkoľvek vznešeného Konána vysoko si vážila. Na mnohé prosby rodičov privolila a pridala sa k ostatným pannám, ktoré sa chystali do novej vlasti a celú dôveru svoju skladala v milostivého Boha, že všetko k dobrému jej usporiada a zariadi. Rodičia odprevádzali s radosťou dcéry svoje k lodiam, ktoré ich mali ku rodným priateľom za manželky na brehy Armoriky (Bretónska) dopraviť. Ale sotva lode s tisícimi pannami opustili brehy Británie, povstala veľká víchrica a búrka na mori; lode boli zahnané na brehy cudzej zeme a nie na Bretónske, i museli vplávať do prístavu neďaleko zátoky, ktorou rieka Rýn do mora sa valí.
Veľké vetry ustavične duli a more sa búrilo, i neodvážili sa plavci popri skalnatých brehoch dolu ku Bretani sa plaviť, ale uznali za dobré hore Rýnom s loďami svojimi sa pohybovať a na príhodnom mieste panny na suchú zem vysadiť a od protivnej strany do novej vlasti po zemi ich odprevadiť. Ale všemohúci Boh ináč uzavrel s nevinnými pannami! Pomaly plavili sa lode s 11.000 pannami proti prúdu rieky Rýnu, až dostali sa ku mestu Kolínu (Köln). Tu očakávala krvavá svadba kresťanské panny!
Roku 374 vyhrnuli sa boli divokí Hunovia pod kráľom Balamirom zo sídlisk svojich nad Kavkazom, medzi riekami Volgou a Donom ležiacich, podmanili si Akacirov, uderili na Alánov Donských a prinútili ich s nimi sa oboriť na Ostgótov. Po premožení Gótov, ktorých starý kráľ zo zúfalstva roku 376 mečom sa preklal, rozliali sa divokí Hunovia na spôsob povodne cez južné Rusko, Poľsko a Uhorsko do Nemecka, Galie (Francúzska) a do ostatných krajín západnej Európy. Kamkoľvek divokí pohania prišli, pálili mestá a dediny, vraždili obyvateľov a nivočili všetko; následkom krvavých nábehov ich zapríčinená bola i zmena bydlísk severozápadných národov, menovite Slovanov a Nemcov, ktorí sa pred nimi sťahovali. Roku 383 rozložili sa divoké hordy pohanských Hunov na Rýne a chystali sa napadnúť vojsko cisára rímskeho Flavia Klemensa Maximusa; lebo si ich bol predošlý cisár Gracian proti odbojnému vojvodcovi Britanskému na pomoc povolal. Keď lode britanské s kresťanskými pannami na začiatku roku 384 pri Kolíne sa objavili, prepadli ich divokí Hunovia a zajali do otroctva. Suroví pohania obdivovali krásu kresťanských panien i zahoreli zverskou necudnosťou, i namáhali sa všemožne, aby kresťanské panny o čistotu pripravili. Ale milostivý Boh strážil nad nevinnosťou nešťastných veriacich panien. Sv. Uršula povzbudzovala nadšenými slovami družičky svoje, aby neohrozene odopierali všetkému vábeniu a všetkým hrozbám divokých pohanov, i aby sa nebáli smrti pre sv. vieru a kresťanskú cnosť a nevinnosť svoju. A milostivý Boh dodal im sily, že jako silní mužovia proti zverským barbarom bojovali. Zúriví pohania posekali mečmi zbožné panny a len sv. Uršula ostala pri živote, ktorú si bol vodca Gauno za otrokyňu vzal. Keď svätá Uršula nechcela sa stať manželkou divokého pohana, prestrelil ju šípom.
Medzi tým, čo Hunovia nevinné panny vraždili, ukryla sa jedna z nich menom Kordula, priateľka sv. Uršuly, na spodku jednej lodi, a poneváč nastala bola večerná tma, nehľadal ju žiaden pohan. Zbožná panna modlila sa cez celú noc, lebo sa hanbila za bojazlivosť svoju a závidela mučenícku smrť hrdinských sestier svojich. I pripravovala sa kajúcnymi slzami na nové ráno. Keď sa rozodnievať začalo, modlila sa ešte vrúcnejšie a vzdychala k milostivému Bohu, aby ju ku družkám, už slávou večnou korunovaným, povolať ráčil. Išla ku surovým pohanom a predstavila sa im, že i ona ku kresťanským pannám náleží. Hunovia domlúvali jej, aby šetrila krásnu mladosť svoju a manželkou vodcu ich sa stala, i rozkoše sveta požívala. Svätá Kordula zvelebovala mučenícku smrť svätej Uršuly a 11.000 družiek jej, nedbala na hriešnu radu pohanov; ale zmužile riekla, že rada podstúpi smrť pre Krista Pána a pre zachovanie panenskej nevinnosti. A keď vytrvale odpierala zhovädilým žiadostiam pohanov, bola i ona, jako sv. Uršula, šípom z kuše zastrelená. A tak podstúpili so sv. Uršulou všetky tie kresťanské panny smrť mučenícku z bázne pred Bohom, ktorý i telo i dušu môže do pekla zavrhnúť, a hrdinsky odpierali pohanom, ktorí len telo ich mohli zničiť, ale duši ich neuškodili; i radšej obetovali mladý život, než cnosť a duševné spasenie svoje.
To stalo sa okolo r. 383 po narodení Krista Pána. Mŕtve telá svätých mučeníc boli pochované pri meste Kolíne nad Rýnom, a keď na hroboch ich mnohé divy sa stávali, vystavili nábožní kresťania roku 643 k úcte ich pekný chrám. V jedenástom storočí zveleboval sv. Hanno, biskup Kolínsky, tieto sväté panny a mučenice tak veľmi, že celé noci modlieval sa na hroboch ich.
Úcta sv. Uršuly a tisícich družiek jej, ktoré pre zachovanie panenskej nevinnosti svojej a pre vieru Kristovu mučenícku smrť podstúpili, šírila sa po celom kresťanskom svete. Sv. Uršula vzývaná bývala od tých najstarších časov o prímluvu za dobré vyvolenie si stavu, za šťastné manželstvo, za blahoslavenú smrť a za ochránenie a vyslobodenie z očistca.
Roku 1525 založila sv. Angela z Merici „Spoločnosť sv. Uršuly“, ktorej mníšky venovali sa zbožnej výchove kresťanských dievčeniec, a ktoré podnes požehnane prispievajú k tomu, aby útle dievčence v cudnosti, nevinnosti a pokore, v najväčších to okrasách kresťanských panien, sa zdokonalovali. Tieto vychovávajúce kresťanské ústavy, ku cti sv. Uršuly založené, účinkujú i za našich dňí po celom kresťansko-katolíckom svete veľmi požehnane. I mnohé učené spoločnosti a vysoké školy poctili blahoslavenú pamiatku sv. Uršuly tým, keď sv. mučenicu za patrónku svoju si vyvolili.
Sv. Uršula vyobrazuje sa v rúchu kráľovskom s korunou na hlave, v pravej ruke palmovú ratolesť, v ľavej meč, jako sa obzerá na početné družky svoje, ktoré ju nasledujú, — alebo jako rozprestiera kráľovský plášť svoj nad kľačiacimi družkami u nôh jej.
Poučenie.
Rôzne mienky panujú o čase, v ktorom sv. Uršula s družkami svojimi mučenícku smrť pre sv. vieru a panenskú čistotu podstúpila. Učení Bollandisti mýlia sa, keď udávajú rok 451, lebo cisár Gracian a Maximus žili skôr, za ktorých panovania rímsky breviár to umučenie skrze Hunov udáva. Gracian panoval od r. 375 do 383, v ktorom roku dňa 26. augusta bol zavraždený. Maximus panoval od r. 383 do 388, keď premožený zákonným cisárom Theodosiom v Akvilei bol usmrtený. Že Hunovia nielen r. 451 do Gallie vtrhli, ale už i r. 383, je historická pravda, jako som to vyššie dokázal. Zo západnej poplienenej Európy vrátili sa divoké hordy Hunov naspäť na Východ a r. 388 napadli východné cisárstvo rímske a vymohli si ročný poplatok. Po smrti cisára Theodosia Veľkého (r. 395) vpadli Hunovia i do Ázie rímskej, a potom r. 400 rozlietli sa divoké hordy ich zase po Európe. A tak je doba umučenia sv. Uršuly a družiek jej okolo r. 383 celkom správna. Podobne nezhodujú sa spisovatelia o množstve tých bohatierskych sv. mučeníc. Sigbert, ktorý žil okolo r. 1110, udáva ich 11.000, iní len 11, iní 1000. Keď povážime, že Maximus zvíťazil nad cisárom Gracianom, musel mať viacej tisíc Britancov, ktorých potom kolonizoval v krajinke Armorike, a ktorí sa všetci chceli oženiť, aby hospodáriť mohli. Učený Giry píše: „Ctenie sv. Uršuly a 11.000 panien bolo slávne po všetky časy vo sv. cirkvi; lebo možno bolo vídať, jako ďaleké cesty konali ku hrobom sv. panien ľudia každého stavu, áno i sami králi a kráľovné, aby týmto hrdinským vyznávačkám viery úctu svoju preukazovali a o prímluvu ich vzývali.“
Ku cti sv. Uršuly založená je i mníšska spoločnosť, ktorá sa menuje i „Loďkou sv. Uršuly“, ktorá môže sa nazvať všetkým právom kráľovským družstvom ohľadom na predmet úcty toľkých vznešených panien, ktorých mučeníctvo sa oslavuje. Tri slávne vysoké školy, a síce vo Viedni, v Paríži v zemi francúzskej (Sorbonna) a v Koimbrii (v Portugalsku), vyvolili si svätú Uršulu za patrónku. Všetky cirkevné rády ctia sv. Uršulu a sv. družky jej, menovite Benediktíni, Karthusiáni, Dominikáni, Františkáni, Karmelíti, Jezuiti a Matky Božej mníšky (Parížske), i modlievajú sa 11.000 modlitieb Pána a Pozdravení anjelských každoročne a opakujú mesačne 11 ráz slová: „Buď mi pozdravená sv. Uršula, s celou spoločnosťou svojou! Prosím vás pokorne, modlite sa za nás teraz i v hodinu smrti! Amen.“ Údy spolku sv. Uršuly krom odbavovania tejto pobožnosti, pristupujú na slávnu pamiatku jej (21. októbra) ku sv. sviatostiam a vykonávajú niektoré skutky pokánia.
Svätá Uršula povzbudzovala družky svoje, aby radšej smrť podstúpili, než by panenskú nevinnosť svoju utratili. Príklad jej nasledovali všetky a rady zomierali; lebo vedeli, jak milá je Pánu Bohu nevinnosť panenská. Pán Ježiš Kristus bol im pred očami, keď zomierali, ktorý vysoko cenil sv. panenstvo a učeníka sv. Jána pre neporušenú čistotu jeho nado všetkých iných apoštolov miloval. Prekrásne píše o nevinnosti a čistote sv. apoštol Pavol v liste svojom Korinťanom (I., 7.) i privoláva slobodným: „Dobre je im, keď zostanú tak, jako i ja! .... Draho kúpení ste, nebuďte služobníkmi ľudí!“ I sv. Otcovia s veľkou chválou hovoria o tejto cnosti, ktorú i vlastným príkladom odporúčajú. Pre zachovanie tohoto pokladu vykrvácalo veľké množstvo kresťanských panien a mládencov už pred sv. Uršulou pred necudnými očami pohanov, a vydobyli si veľkej úcty a slávy u Boha a u ľudí. Nemravnosťou poklesli driev slávni Gréci a Rimania pohanskí a zanikla sláva ich a svetovládna moc. Ľud náš katolícky, ľud nadaný, ľud krásny, cti si nado všetko nevinnosť panenskú a mládeneckú! Kde niet tejto cnosti, tam hrozí časná a večná záhuba. Tiché dedinôčky naše nech sa chránia nákazlivého moru, ktorý dnes vo veľkých mestách, i našich, zúri, kde jako niekdy v pohanskom Ríme, v Efeze a v Korinte, necudné obety prinášajú sa ohavnej Venuši a Cybele. Taký ľud zahynie, jako obyvatelia Sodomy a Gomorhy! Milý mládenci a šumné devy naše, vezmite si za patrónku sv. Uršulu a vzdychajte k nej o prímluvu, i modlievajte sa denne:
Modlitba.
Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme tak za slávu Tvoju a nevinnosť svoju bojovali, jako sv. Uršula a spoločnice jej, i aby sme poznali, jakej veľkej ceny je poklad ustavičnej čistoty, a tak hodnými sa stali uzrieť slávu, ktorú si zaslúžila. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
