V pätnástom storočí žil v Krakove zbožný muž, ktorý skvel sa učenosťou a kresťanskými cnosťami jako jasná hviezda, bol skromným jako fialka a riadil sa dľa príslovia: s poctivosťou najdiaľ dôjdeš. Bol to sv. Ján, dľa rodného mesta svojho Kentycký menovaný. Sv. Ján narodil sa na začiatku pätnásteho storočia v mestečku, Kenty zvanom, v kraji Vadovickom, nad riečkou Soľou, južne od Osvečíma ležiacom, v Poľsku. Rodičia jeho menovali sa Stanislav a Anna, i boli veľmi nábožní a cnostný.
Od útlej mladosti prejavoval usadlosť ducha, lásku ku nevinnosti, nábožnosti a skromnosti. Keď sa vyučil doma v počiatočných vedách, prešiel na slávne vysoké školy do Krakova, kde sa ľubomudrckým a bohosloveckým vedám učil. A v týchto vedách zdokonalil sa tak, že bol za doktora (učenca) tých vied slávnostne povýšený a za kňaza vysvätený.
Hlboké vedy jeho a cnostný i nábožný život obrátili pozornosť predstavených na skromného mladého kňaza, i vymenovaný bol za profesora na vysoké školy v Krakove. Jako učbár bohosloveckých a ľúbomudrckých vied, riadil sa dľa výpovedi sv. Ambróza: “Dôležitejší, než učenosť, je život; lebo dobrý život je i bez učenosti príjemný Bohu; naopak učenosť bez primeraného života je nedostatočná.” Za mnohé roky osvecoval horlivý učbár mysli početných učeníkov blahonosnými vedami a pritom vštepoval im do mladých sŕdc lásku ku kresťanskej dokonalosti. A čo učil a poslucháčom na srdce kládol, to konal i sám s najväčšou horlivosťou. Viedol najprísnejší život, a keď slúžil sv. omšu, rozplakal sa nad nehodnosťou svojou na stupňoch oltára. Z poslušnosti oproti biskupovi svojmu prijal faru Ilkuskú, ktorú za niekoľko rokov spásonosne riadil. Keď badal, že stykom so všelijakými ľuďmi hrozí nebezpečenstvo duši jeho a dľa vôle svojej pokazených napraviť nemôže, vzdal sa úradu farského a prosil vrúcne biskupa, aby opäť jako učbár na vysoké školy vrátiť sa smel. Biskup privolil, a horlivý muž Boží navrátil sa naspäť do Krakova.
Popri povinnostiach svojich učbárskych ohlasoval horlivé slovo Božie a bránil učenie sv. Cirkve proti bludárom Husitským, keď títo až do Poľska vnikali. Chránil sa každého i najmenšieho hriechu a netrpel nikdy, aby niekto v prítomnosti jeho bližného svojho ohováral. Vo skromnej izbičke popísal všetky steny veršami, ktorých obsah boli výpovede sv. Augustína, aby seba a učeníkov svojich nimi k bohumilému životu napomínal. Nábožnosť jeho bola taká horlivá, že celé noci na modlitbách strávil. Najradšej rozjímal o umučení Pána Ježiša Krista, a prichádzal do takého vytrženia, že nadzemské videnia mával. Za niekoľko iba hodín v noci spával na holej zemi. Odieval sa tak chatrno, aby len nahotu svoju prikryť' mohol, a pod hrubým odevom nosieval kajúcny pás. Telo svoje trýznil pôstom a častým bičovaním. Za tridsaťpäť rokov pred smrťou svojou nepožíval žiadneho mäsitého pokrmu, ani vína. Jedával len toľko, aby život svoj udržať mohol. Láska jeho k blížnym bola taká veľká, že skoro celý dôchodok svoj na almužny vynakladal. Keď postretol na ulici otrhaného žobráka a mal pri sebe niečo peňazí, kúpil mu odev alebo obuv; častoráz vyzul čižmy svoje, daroval ich žobrákovi a spustil si dolu na päty plášť, aby ho ľudia nezbadali, že ide domov bosý.
Rozjímanie o utrpení Spasiteľovom pohlo sv. Jána Kentyckého k tomu, že podujal ďalekú a nebezpečnú cestu do Svätej Zeme, aby tam na posvätných miestach k horúcejšej láske oproti ukrižovanému Spasiteľovi bol povzbudený, neveriacim Turkom slovo spasenia ohlasoval, a za vieru Kristovu smrť mučenícku podstúpil. Keď túžba jeho sa nesplnila, navrátil sa po odbavenej pobožnosti na miestach vo Svätej Zemi, kde Pán Ježiš bol mučený a boľastnú smrť na potupnom dreve kríža podstúpil, cez Rím do vlasti svojej. A kedykoľvek dovolil mu úrad učbársky, cestoval do Ríma, aby navštívil hroby svätých apoštolov a iných mučeníkov, úctu vzdal námestníkovi Kristovmu, sv. Otcovi, ktorému bol z celého srdca oddaný, i aby dosiahol odpustenie hriechov svojich a plnomocné odpustky. Tým úmyslom putoval štyrikrát pešky do Ríma. Na takej púti postretli v hore služobníka Božieho, ktorý bol pohrúžený do hlbokého rozjímania, italskí briganti (zbojníci).
Sv. Ján priblížil sa k nim bez bázne. Zbojníci okríkli ho, aby im vydal peniaze svoje, lebo že ho ináč zabijú. Podal im mešec svoj. Zbojníci nahnevali sa, keď vysypali z mešca niekoľko dukátov, i hrozne kliali, bili pokorného sluhu Božieho a kričali: “Prisahaj nám, že nemáš viacej peňazí!” Sv. Ján poslušne pokľakol a šeptal prísahu, keď videl, že zbojníci mečmi a nožmi nad hlavou mu hrozia. Zbojníci prepustili svätého Jána a okrikovali ho, aby sa ďalej ponáhľal, i skryli sa do krúžiny pri ceste. Muž Boží kráčal pokojne ďalej a modlil sa za obrátenie zločincov. Náhle zastal a krutý bôľ zaujal srdce jeho; lebo sa rozpamätal, že v pútnickom plášti zašité má niekoľké dukáty, ktoré zbojníkom zabudol vydať. I hovoril sám sebe s veľkým smútkom: “Oj, pekne si sa zadržal! Krivou prísahou obťažil si dušu svoju, nešťastný človeče, a to pre niekoľko zlatých plieškov! Oj, Bože milostivý, sním ten ťažký kameň s hriešneho svedomia môjho a prijmi mňa nehodného na milosť!” 1 obrátil sa naspäť, rýchle utekal k miestu, kde brigantov zanechal a zďaleka volal na nich: “Odpusťte, človek som hriešny, zábudlivý! Vezmite si tieto peniaze, ktoré som mal zašité v plášti a zabudol som na ne. Oj, pre rany Kristove vezmite si všetky; lebo mi tlačia dušu jako preťažký kameň!” Krvilační briganti divili sa nad tou dokonalosťou kresťanskou, trasúc sa obstúpia svätého starca, padajú na kolená k nohám jeho a v úzkosti volajú: “Svätý otče, zadrž si majetok svoj a pre milosrdenstvo Božie ukáž nám cestu ku pokániu a ku spaseniu!” Sv. Ján poobjímal ich jako bratov, vyučoval ich v pravdách sv. náboženstva a poukázal im na milosrdenstvo Božie, keď život svoj napravia. Po tom navrátil sa do vlasti.
Ačkoľvek svätý Ján veľmi prísny život viedol, predsa dosiahol vysokého veku. Onemocniac nebezpečne, rozdal všetko chudobným, čo v dome mal a chystal sa s pokojnou mysľou ku blízkej smrti, ktorá mu bola oznámená. S nevysloviteľnou nábožnosťou a skrúšenosťou prijal sviatosti zomierajúcich, i usnul v Pánu dňom pred slávnosťou Narodenia Spasiteľa roku 1473.
Telesné ostatky jeho boli pochované slávnostne v chráme sv. Anny v Krakove. Keď pri hrobe jeho na orodovanie a prímluvu jeho mnohé divy sa stali, začali ho veriaci jako patróna zeme poľskej a litevskej ctiť a všeobecne o pomoc vzývať. Pápež Klemens XIII. vradil ho roku 1767, dňa 16. júla do počtu svätých a ustanovil blahoslavenú pamiatku jeho sláviť vo svätej cirkvi na deň 20. októbra. V rodnom mestečku poľskom, ktoré sa menuje Kenty a dľa ktorého sv. Ján priezvisko svoje dostal, nachádza sa nad hlavným oltárom starobylý obraz jeho, a vedľa fary kaplnka na mieste rodného domu jeho. Zbožní mešťania vystavili i sochu na blahoslavenú pamiatku jeho roku 1851. A Poliaci ctia ho jako jedného z patrónov svojich.
Sv. Ján Kentycký vyobrazuje sa v pútnickom rúchu, s umučením a knihou v jednej ruke, druhou zaodieva žobráka.
Modlitba.
Popraj nám, prosíme Teba, všemohúci Bože, aby sme dľa príkladu sv. Jána, vyznávača Tvojho, vo vede svätých sa zveľadovali, iným milosrdenstvo preukazovali, a tak skrze zásluhy jeho odpustenie hriechov od Teba zaslúžiť si mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
