19. októbra.
Sv. Peter z Alkantary, františkán.
Toho istého času, v šestnástom storočí, v ktorom vo Španielsku žili a pôsobili, svätý František Borgias a sv. Terezia, opraviteľka rádu Karmelitánok, účinkoval tam i sv. Peter z Alkantary, priateľ ich a spovedník sv. Terezie, ktorý ju v tom napomáhal, aby zakladala kláštory svoje bez všetkých dôchodkov, keď jej roku 1562 písal: «Bolo by to obávanie obrazením Božím, že Boh nebude pomáhať evanjelickým chudobným, dľa nádejného zasľúbenia, ktoré v tomto ohľade v evanjeliume dal.»
Sv. Peter dostal priezvisko svoje od mestečka Alkantary, ktoré ležalo v kraji Estremadura vo Španielsku, kde sa r. 1499 zo vznešených a nábožných rodičov narodil. Už jako dieťa bol veľmi nábožným a zabúdal pre modlitbu i na pokrm. Mohutne účinkoval na neho dojímavý príklad cnostných rodičov jeho. Do škôl chodil v Alkantare a keď tu dokonal beh ľubomudrcký, prešiel na vysoké školy do Salamanky, kde sa bohosloveckým vedám a menovite právu cirkevnému venoval. Jako mladík prejavoval vážnosť starca, vyhýbal sa zábavám mládeže a hľadal útechu a posilu v pobožnostiach i v navštevovaní nemocných vo špitáloch. Keď dokončil štúdia, navrátil sa domov zdravý na tele a na duši, obohatený vedami a cnosťami.
V rodnom meste svojom bol zvelebovaný pre vysokú učenosť svoju. I počali úklady na nevinnú zbožnosť jeho: ponúkali mu úrady, zvali ho k rozmarným hlučným zábavám, pochlebovali jeho krásam telesným a duševným, a pokrvní jeho otravovať začali nevinné srdce jeho vzbudzovaním samolásky a márnivosti. Peter bojovať začal sám so sebou, spieral sa vábivým hlasom; ale stav ten zhnusil sa zbožnému mládencovi, i počal túžiť po samote.
Roku 1515 odišiel tajne z domu rodičovského jako šestnásťročný mládenec do vrchov, ktoré ležia medzi Kastíliou a Portugalskom, a prosil v kláštore františkánskom, Majarez rečenom, o prijatie do chudobného rádu. Prijatý do rádu sv. Františka začal sa tak mŕtviť, že sa na tom zbožní mnísi divili. Každé i najmenšie hnutie k svetu dusil v sebe prísne, vydával sa za najväčšieho hriešnika a konal najnižšie, najomrzlejšie práce. I zdalo sa, že nič nevidí, nič nepočuje a že žije von zo sveta; lebo ani jedného mnícha dľa tvári nepoznal a len dľa hlasu rozoznával spoluobyvateľov svojich. Už jako novic bol vzorom dokonalého mnícha a keď zložil slávnostný sľub rádu, vzbudil prísny a nábožný život jeho obdiv predstavených, že ho, dvadsaťročného mladíka, za kvardiána malého a chudobného kláštora v Badajoze vyvolili.
Pokorný brat s ťažkým srdcom prijal tento úrad; lebo on chcel dľa príkladu Spasiteľovho radšej druhým slúžiť, než byť obsluhovaným. Jako predstavený kláštora prejavoval podriadeným bratom najväčšiu príchylnosť, lásku a pokoru a všetci žili s ním jako anjeli v ustavičnom spojení s Bohom a pretekali sa v pokore a nábožnosti. V tomto zátiší pripravoval sa sv. Peter ku prijatiu sviatosti kňažstva. R. 1524 bol za kňaza posvätený a provinciál rádu naložil pokornému mníchovi, aby úrad kazateľský na seba vzal. Za dlhší čas pripravoval sa poslušný sluha Boží k tomuto vážnemu úradu modlitbami,rozjímaním, učením sa sv. Písmu a mŕtvením tela svojho.
Jako kazateľ bol sv. Peter z Alkantary veľkými vlohami od Boha ozdobený. Vystupoval na kazateľnicu s ohnivým zápalom apoštolským. Kázne jeho dojímali živou silou srdcia poslucháčov; i obrátil hriešnikov, ktorí za dlhé roky žili v zatvrdilej nekajúcnosti. Za šesť rokov ohlasoval slovo Božie, a ovocie horlivého kázania jeho bolo, že veľmi mnohých hriešnikov napravil a všeobecné napravenie mravov v celom kraji bolo badať Tak požehnane pôsobili kázne jeho! Tento hlučný život neľúbil sa sv. Petrovi; on túžil po rozjímavom živote, po samote. I vrúcne prosil predstavených, aby mu dovolili do niektorého tichého kláštora sa utiahnuť, kde by nemýlený svetom na modlitbách a rozjímaniach s milostivým Bohom mohol byť užšie spojeným.
Skrúšená prosba jeho bola konečne vyslyšaná; i bol poslaný do kláštora sv. Onufria v Lape, neďaleko Soriany. Ten kláštor ležal na desnej púšti a trpel ujmu na článkoch potravných, lebo v tom biednom kraji málo ľudí bývalo, ktorí by boli almužnami Františkánov dostatočne živiť mohli. V tejto púšti žil sv. Peter z Alkantary jako človek bez tela. Obydlím bola mu malá chyžka (celka), štyri a pol stopy dlhá, v ktorej len za poldruhej hodiny v noci sediačky spával a hlavu svoju o stĺp na stenu opieral. Ujímal si spanie; lebo hovorieval, že «spanie to činí, čo nečiní smrť; lebo pozbavuje prítomnosti Božej». Denne bičoval sa, živil sa suchým chlebom, zelinami a vodou; mäso, ryby nikdy nepožíval a víno nepil. Na nahom tele nosieval pás z prevŕtaného plechu, ktorého drsná strana hlboko do tela sa zadierala. Hlavu nikdy si neprikrýval, či pršalo, či horúce slnce svietilo. Chodieval bosý v lete, v zime. Považoval sa za najväčšieho hriešnika a často vzdychával plačúc: «Z hlbokosti srdca volám k Tebe, ó Pane!»
Sv. Terézia rozpráva o sv. Petrovi z Alkantary: «Hovoril mi, že za štyridsať rokov denne len za poldruhej hodiny spával a že toto mŕtvenie z počiatku veľmi obťažným sa mu zdalo; že, aby mohol spánok premôcť, stával alebo na kolená sklesol; že sediačky spával s opretou hlavou na kus dreva, ktoré bolo pripevnené na stenu chyžky jeho. Keby sa bol chcel vystrieť, nebol by to mohol urobiť; lebo chyžka jeho bola len polštvrtej stopy dlhá. Behom tohoto času nikdy nepokrýval hlavu svoju kapucňou, čo by jako bolo bývalo sparno, a čo by jako bolo bývalo pršalo. Chodieval bosý a nemal žiadnej obuvi; okrem habitu (mníšskeho vrchného rúcha), ktorý bol veľmi úzkym, a krátkeho plášťa, oboje z hrubej látky, nenosieval nič inšieho. Pri najväčšej zime odkladal pláštik svoj, pootváral dvere a obloky na celie svojej, aby, keď si zahodil plášť alebo zatvoril dvere, telo jeho pookrialo. Za tri dni jedol len raz, a uisťoval, že je to ľahko preniesť, keď človek k tomu privykne. Istý súdruh jeho hovoril mi, že sa častoráz za osem dní bez pokrmu obíde; to stávalo sa, myslím, vo vytrženiach, jakých som raz bola svedkom. Chudoba jeho nemala hraníc, i bol taký umŕtvený, a to už v mladosti svojej, že, jako mi hovoril, za tri roky v jednom kláštore rádu žil bez toho, že by bol niektorého mnícha ináč okrem po hlase poznal; on neznal ani len svetlicu, v ktorej sa zhromažďovali mnísi a len v sprievode bratov mohol ta ísť. To isté prihodilo sa mu i ohľadom ulíc. Veľmi bol už starým, keď som ho poznala. Telo jeho bolo také slabé a vysušené, že sa podobal stromu, ktorý odstávajúce haluze svoje vystiera. Bol dobrej mysli, a ačkoľvek málo hovoril, čo stávalo sa len vtedy, keď bol oslovený, odpovedal predsa príjemne: lebo mal veľkého ducha».
V kláštore sv. Onufria napísal svätý Peter z Alkantary výbornú knihu o modlitbe a o rozjímaní, ktorú mnohí svätí a učení mužovia za dielo umelecké v tomto obore vyhlásili. Druhé dielo napísal o pokoji duše, ktoré prejavuje, jaké milosti obsiahol v úzkom spojení s Bohom. Čím viac sa mŕtvil, tým väčšia bola pokora jeho. Často pohružoval sa jako sv. František do utrpenia Spasiteľovho a v tom vytržení svietila tvár jeho nebeským leskom. Aby povzbudil ľudí k rozjímaniu o utrpení Pána Ježiša Krista, nakladal si na ramená ťažké kríže, niesol ich na vrchy, nedbal na krv, ktorá tiekla s tela jeho, náramnou ťarchou tlačeného, i postavil obraz ukrižovaného Spasiteľa, kde len mohol.
Povesť o svätom živote jeho šírila sa čo deň. Roku 1538 bol vyvolený za provinciála rádu v provincii Estramadure, a čo i proti vôli svojej, musel z poslušnosti tento obťažný úrad prijal A Božie požehnanie spočívalo na prácach jeho. Obnovil kázeň v celom ráde, v ktorom sa bol zahniezdil neporiadok; všetci bratia boli oživení duchom prísnej chudoby, modlitby a zapierania seba. Z toho ohľadu napísal sv. Peter z Alkantary niektoré pravidlá, a predložil ich generálovi rádu a svätému Otcovi ku potvrdeniu. Roku 1540 vydržiavali predstavení rádu poradu, tak zvanú kapitulu, v meste Placencii, i prijali tie stanovy pre rád v celej krajine. Keď vypršal čas úradovania jeho, odišiel s dovolením sv. Otca s niekoľkými bratmi do susedného Portugalska, aby i v tej krajine obnovu kázne rádovej zaviedol. Z počiatku vystál mnoho. Narazil na silný odpor u vlažných Františkánov, ktorým sa neľúbilo také prísne pokánie. Podstúpil mnoho utrpenia pomluvami, utŕhaním. Ale pokorný sluha Boží vytrval v blahonosnom započatom diele opravy rádu. Po niekoľkých rokoch podrobilo sa 300 kláštorov tuhej kázni (poriadku), v ktorých bratia mäsa a vína nepožívali a žiadneho majetku nemali.
Keď generál rádu, Ján Kalas, tieto vzorné kláštory svätého Františka navštívil, bol takým uveličeným, že od toho času všemožne napomáhal šírenie prísnej kázne v ráde sv. Františka. Kláštory, ktoré sv. Peter z Alkantary staval, nepodobali sa ľudským bytom. Kláštor vo vrchoch, menom Polenkarský, bol len 32 stôp dlhý a 28 stôp vysoký. Keď staviteľ riekol, že sú dvere veľmi úzke, odpovedal sv. Peter: «Tak to musí byť, aby sme nezabudli, jaká úzka brána vede do neba.» Keď nepriatelia znevažovali ho, riekol láskavo: «Pravdu majú, keď všetko zlé o mne hovoria a mne sa protivia; lebo som veľký hriešnik, i upozorňujú mňa na chyby moje.»
Keď šťastne uviedol prísnu kázeň do rádu, vybral sa do Ríma, aby u sv. Otca, pápeža Pavla IV., potvrdenie stanov rádových obdržal. A sv. Otec milerád vyhovel žiadosti jeho. Jakú úctu požíval pokorný sluha Boží, poznať z toho, že ho Ján III., kráľ portugalský, a cisár Karol V. na dvory svoje povolali, aby sa s ním o vážnych veciach štátnych radili; ba i za spovedníka svojho vyvolili ho. Sv. Peter išiel ku panovníkom a pôsobil veľmi mnoho dobrého na dvoroch ich, ale za celý svet nechcel tam dlho ostať. I vyslovil sa cisár: «Peter nie je z tohoto sveta; ale je celkom nebeským, v Bohu odumrelým mužom.» On nechcel bývať na nádhernom dvore, ale radšej obcoval v tichej samote s dušami, celkom Bohu oddanými, medzi ktorými bol menovite sv. František Borgias a sv. Terézia, ktorá pod vedením jeho previedla opravu rádu karmelitánskeho. Sv. Peter bol spovedníkom za mnohé roky tejto svätej a svedkom mnohých milostí, ktorými milostivý Boh ju obsýpal.
Sv. Peter z Alkantary viedol veľmi prísny a príkry život, tak že chudé telo jeho vyzeralo, jako by z korienkov bolo spletené bývalo. A predsa dožil 63 roky veku svojho. Pred smrťou svojou chcel ešte ponavštevovať všetky opravené kláštory svoje. Na ceste onezdravel, i dal sa zaniesť do kláštora Arenas, kde cítil blízku smrť svoju. S nevýslovnou skrúšenosťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Všetci prítomní bratia boli pohnutí až k slzám. I upadol do vytrženia mysli. Keď prišiel k sebe, hovoril radostným hlasom: «Tešil som sa z toho, keď mi bolo povedané, že do domu Pánovho pôjdeme.» I usnul v Pánu dňa 19. októbra roku 1562. Sv. Terézia riekla o ňom: «Smrť jeho bola, jako celý život jeho, kážnou a napomínaním bratov jeho, aby túžili po cnostiach svätého stavu svojho, aby opovrhovali všetkým pozemským, a menovite, aby milovali chudobu .... Keď prvýraz sa mi zjavil, riekol mne: O blažené pokánie, ktoré vymohlo takú slávu!» Pápež Klemens IX. vyhlásil roku 1669 sluhu Božieho za svätého.
Sv. Peter z Alkantary vyobrazuje sa v rúchu františkánskom, v ľavici kríž a s pravicou pozdvihnutou ku prežehnaniu; pri hlave vznáša sa holubica, okolo nej aureola (žiara nebeská).
Poučenie.
Sv. Peter z Alkantary zvolal: «Ó blažené pokánie, ktoré vymohlo takú slávu!» On miloval prísny život a pokánie tak veľmi, že nebol spokojný s mŕtvením a premáhaním seba, ktoré nakladali pravidlá rádu svätého Františka, ale ich ešte zostril. A v horlivosti svojej nedal sa mýliť ničím; lebo znal veľkú cenu opravdivého pokánia. Sv. Terézia píše o ňom: «Teraz pokánie jeho premenilo sa v nevýslovnú slávu, a mne sa zdá, že mňa teší teraz vrúcnejšie, než to na zemi činil. Jedného dňa riekol mi Pán, že na prímluvu sluhu Jeho možno všetko dosiahnuť. Mnohokrát vzývala som ho, a vždy som bola vyslyšaná.» Áno, veľkú cenu má opravdivé pokánie. Už skrze proroka Ezechiáša hovoril Boh (18.): «Jestli bezbožný bude činiť pokánie nad všetkými hriechami svojimi, ktoré spáchal, živý bude a neumrie.» Svätý evanjelista Lukáš rozpráva dojímavý príklad o dokonalom pokání (7.). Keď láskavý Spasiteľ prišiel do domu farizeja Šimona a ku stolu sa posadil, pristúpila verejná hriešnica Magdaléna a padla k nohám Kristovým. I počala horúcimi slzami máčat nohy Jeho, utierala ich vlasmi svojimi, ľúbala nohy Jeho a mazala drahými masťami. Pyšný farizej pohoršil sa nad tým, že Ježiš trpí to od takej veľkej hriešnice. Ale Ježiš mal útrpnosť nad tými kajúcnymi slzami hriešnice a riekol: «Šimon, či vidíš túto ženu? Vošiel som do domu tvojho, a nepodal si vody nohám mojim, a táto slzami zmáčala nohy Moje a vlasmi svojimi utierala ich; nepomazal si olejom hlavu Moju, ale táto masťou mazala nohy Moje.» I obrátil sa Pán Ježiš ku kajúcnej hriešnici a riekol: «Odpúšťajú sa tebe hriechy tvoje!» Také, hľa, mocné sú kajúcne slzy u milostivého Boha! Kresťane, váž si skutky opravdivého pokánia! Neodkladaj s mŕtvením seba samého. Telo svoje musíš pôstom na uzde držať a duša tvoja musí nad nim víťaziť. Tomáš Kempenský hovorí: «Niet inej cesty k životu, než cesta sv. kríža a každodenného zapierania seba.» Vzbudzuj každodenne dokonalú ľútosť nad hriechami svojimi, oplakávaj ich, vzbudzuj v kajúcom srdci i dokonalé predsavzatie, že sa polepšíš, — a pokánie tvoje vymôže ti večnú slávu.
Modlitba.
Popraj nám, ó Bože, na prímluvu svätého Petra z Alkantary milosť opravdivého zapierania seba, aby sme i my, podobne jako on, niekdy šťastne dokonali, skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
