18. októbra. Sv. Lukáš, evanjelista.
Svätý evanjelista Lukáš, ktorý driev menoval sa Lucius, bol rodom z mesta Antiochie v Sýrii, ktoré bolo znamenité nielen utešenou polohou a bohatstvom, ale i slávnymi školami pohanskými. Rodičia jeho boli zámožní a šľachtickí pohania, a dľa slávneho rodu jeho dali veľkými darmi ducha nadaného syna vychovávať vo vedách, v ktorých veľké pokroky urobil, tak že, jako niektorí starodávni dejepisci hovoria, na cestách svojich po Grécku a Egypte jako učenec sa preslávil.
Tak možno si vysvetliť hlbokú učenosť sv. Lukáša, ktorá sa obsahuje vo spisoch jeho, a síce v Evanjeliume a v Skutkoch apoštolských. Dľa podrobnej známosti jeho obradov židovských a obyčajov súdiť možno, jako sa mnohí spisovatelia už dávno domnievali, že sa driev na vieru židovskú obrátil, keď poznal nedostatočnosť pohanstva a vznešenosť viery v jedného Boha, a tak neskôr kresťanom sa stal. Žil v meste Antiochii jako hľadaný lekár (Kol. 4, 14.) a vysokoučený muž, ktorý, jako tvrdí sv. Hieronym. medzi rovesníkmi svojimi veľkú slávu požíval, a jako výborný rečník a umelec v maliarstve a rezbárstve bol známy. Kedy a skrze koho bol obrátený na vieru Kristovu, nevie sa. Všeobecne myslí sa, že ho sv. Pavel ku poznaniu pravej viery kázňami svojimi v hlavnom sýrskom meste Antiochii priviedol a pokrstil; lebo sv. Hieronym menuje ho duchovným synom sv. Pavla a hovorí o ňom, že až do osemdesiateho štvrtého roku v nepretržitých , prácach apoštolských a v ustavičnej nevinnosti bol živý. Isté je, že bol verným učeníkom sv. Pavla, apoštola národov, i svedomite delil s ním diela apoštolské a mnohé utrpenia od toho času, čo pravého Boha a učenie spásonosné Syna božského, Ježiša Krista, i horlivého apoštola Jeho poznal a kresťanom s telom a s dušou sa stal.
Keď sv. Pavel roku 51. s Barnabášom sa rozlúčil, vzal sebou v Troade Lukáša a preplavil sa do Macedónie s ním a s inými dvoma učeníkmi, Silasom a Timotheom, i pozakladal cirkevné obce v mestách Filipi, v Solune a inde. Z Macedónie išiel svätý Pavel s učeníkom Lukášom do Grécka, i pochodili spolu mnohé mestá, v ktorých premnohí pohania a Židia viere Ježiša Krista boli získaní. A Lukáš nespustil sa viacej sv. Pavla, ale jako ustavičný spoločník jeho delil s ním verne všetky práce apoštolské, nebezpečenstvá a prenasledovania v Grécku, v Malej Asii, v Palestíne, v Sýrii, v Itálii, v Macedónii a susedných zemiach. Apoštol národov sám uznáva lásku, vernosť a horlivosť učeného spolupracovníka svojho. Tak hovorí o ňom v liste svojom, kresťanom v Korinte písanom (II. 8, 18.): «Poslali sme s ním (Titom) i brata, ktorý má chválu v evanjeliume po všetkých cirkvách». A Kolosanom píše o svätom Lukášovi (4, 14.): «Pozdravuje vás Lukáš, lekár najmilejší.» A pred samou smrťou svojou, od všetkých priateľov opustený, píše o ňom sv. Pavel Timotheovi (II. 4, 11.): «Lukáš je so mnou jediný.» Na jar roku 58. odprevádzal Lukáš sv. Pavla do Jeruzalema, kde dľa reči syrochaldejskej (aramejskej), ktorou vtedy mnohí Židia hovorili, meno svoje Lucius na Lukáš premenil, a viac ho neopustil, ani keď v meste Cesarei za dva roky bol väznený, ba i v Ríme dvakrát do žalára bol hodený.
Keď svätý Pavel videl, že povstávajú bludárski učitelia, ktorí učenia Ježiša Krista dodatkami a bludným vykladaním narušujú a prekrúcajú, a čistému kresťanskému náboženstvu škodia, naložil učenému spolupracovníkovi Lukášovi, aby napísal sväté Evanjelium, ktorým by veriacich pred klamstvom zachránil a lživé rozprávky podvrátil a zahladil, ktoré o živote Spasiteľovom boli rozširované, a veriacich v tom utvrdil, čo sa im bolo ústnym vyučovaním apoštolov, a menovite sv. Pavlom, vštepovalo (1; 1—4.). Veľký apoštol národov napomáhal učeníka svojho pri spisovaní tohoto vážneho diela, ktorý hodnovernú správu podať mohol o živote, o učení a o zázrakoch, i o umučení Pána, jako mu to sv. Pavel apoštol a iní apoštolovia, s ktorými na cestách svojich sa zhováral, vypravovali, a ktorý, jako sv. Otcovia píšu, so sv. Jánom apoštolom a s Matkou Ježiša Krista, Pannou Máriou, dôverne obcoval a od nich jako nestranných a hodnoverných svedkov všetko sa mohol dokonale dozvedieť, čo sa na skutky Pána poťahovalo.
Sv. Lukáš písal evanjelium svoje, ktoré vznešenému Theofilovi (Bohumilovi) venoval, okolo roku 59—62. gréckou rečou pre kresťanov, z pohanstva obrátených, a usiloval sa predovšetkým čisté pochopy o kňažstve Messiášovom rozširoval Sv. Hieronym dosvedčuje, že sv. Pavel považoval toto evanjelium jakoby za svoje, keď sa naň odvoláva: «Dľa evanjelia môjho» (Rim. 2., 16; 16, 25. II. Tim. 2, 8.). Vedený Duchom svätým, ktorý ho chránil od každého poblúdenia, opisuje svätý Lukáš obšírnejšie a podrobnejšie než ostatní evanjelistovia, okolnosti o tajomstve vtelenia a narodenia Syna Božieho, a to vypravuje tak jednoducho, ale i tak vznešene, velebne a dojímavé, že človek pociťuje tú božskosť, ktorou svätý pisateľ bol oduševnený. V žiadnom evanjeliume nedočítame sa toľkých rozmanitých obrazov, ktorými myseľ hriešnikova ku kajúcnosti sa povzbudzuje a k dôvere v nesmierne milosrdenstvo Božie vyzýva, jako vo sv. evanjeliume jeho.
Jak presvedčujúce, jak dojímavé hovorí o trpezlivosti, tichosti a o láske Spasiteľa v utrpení Jeho a prehroznej potupnej smrti! Jaký povzbudzujúci a dojímavý je pre hriešnika a človeka obraz (parabola) o poblúdilom stratenom synovi, o dobrom pastierovi, o Márii Magdaléne, o Samaritánovi a o obrátení kajúcneho lotra! Jak starostlivo, ba úzkostlivo vyhýba sa sv. spisovateľ každému tvrdšiemu výrazu o nepriateľoch Ježiša Krista, aby neprestúpil príkaz lásky ani len voči zločincom a vrahom. Príčinu tejto vznešenosti, šľachetnosti a dojímavosti, ktoré objavujú sa v celom evanjeliume sv. Lukáša, pripisujú sv. Otcovia tomu, že sv. učeník apoštola národov dušu svoju od všetkých ľudských slabostí čistú zachoval, v panictve verne žil a nadzemskými cnosťami bol ozdobený, a tak vznešenejších tajomstiev hodným sa stal.
Mnohé udalosti nerozpráva sv. Lukáš v evanjeliume svojom, alebo pripomína niektoré len povrchne, ktoré ostatní evanjelistovia obšírnejšie opisujú. Evanjelium svoje začína vypravovaním o kňazovi Zachariášovi, a preto vyobrazuje sa s volom po boku, čo znamená obetu, ktorú starozákonní kňazi konávali.
Sv. Lukáš vypravuje jedine sám z evanjelistov nasledujúce udalosti a obrazy: že Gabriel archanjel ku Panne Márii bol poslaný od Boha a že počala Spasiteľa z Ducha svätého; že Panna Maria pospiechala k Alžbete; o narodení Jána Krstiteľa; vzkriesenie mládenca v meste Naim; podobenstvo (parabolu) o milosrdnom Samaritánovi; že Ježiš Kristus učil spôsob modlitby; o kvase Farizeov, od ktorého Ježiš apoštolov a učeníkov vystríha; o hrešení proti Duchu svätému; o prenasledovaniach; podobenstvo o bohatom mužovi a o skúposti; o potrebe pokánia; o uschnutom strome planej olivy; o uzdravení ženy v deň sobotný; o úzkej bráne; o prenasledovaní so strany Herodesa; o nevere mesta Jeruzalema; o uzdravení vodnateľného človeka; podobenstvo o poslednom mieste na svadbe, o veľkej hostine, o veži, o vojnách, o soli, o stratenej ovci a o drachme (peniazi) a o poblúdenom synovi, o nespravodlivom hospodárovi, o bohatom márnotratníkovi a o chudobnom Lazárovi; o uzdravení desiatich prašivých; podobenstvo o nespravodlivom sudcovi, o desiatich talentoch (hrivnách); udalosť, jako Pilát posiela Pána Ježiša ku Herodesovi.
Okrem sv. evanjelia napísal svätý Lukáš okolo roku 63., počas prvého uväznenia sv. Pavla v Ríme, na prosbu Theofila, ktorému driev evanjelium svoje bol venoval a ktorého snáď v meste Antiochii na kresťanskú vieru obrátil, tiež i knihu o skutkoch apoštolských. Cieľ tejto knihy bol, aby podal pokračovanie evanjelia svojho a vyprával poriadkom divy a zázraky, ktorých používala prozreteľnosť Božia, aby založila a upevnila svätú cirkev počas prenasledovania so strany nemravných a zaslepených pohanov i zúrivých skazených Židov, a tak aby podal i nepodvratný dôkaz o vzkriesení zmŕtvych Pána Ježiša Krista, o pravde Jeho a božstve. Čistou a príjemnou rečou opisuje sv. Lukáš v prvých hlavách (kapitolách) dejín apoštolských na nebe vstúpenie Spasiteľa, veľkú udalosť zasľúbeného zoslania Ducha svätého na apoštolov, jako i mocnú a výmluvnú reč oduševneného apoštola Petra, ktorú držal v Jeruzaleme po prijatí milostí Ducha svätého obyvateľom a mnohým cudzincom, ktorí zhromaždili sa boli ku dňom sviatočným.
Potom opisuje živými barvami divy a veľké diela sv. apoštolov v rozširovaní učenia Ježiša Krista najprv medzi Židmi, potom medzi pohanmi, jako boli veriaci hneď spočiatku prenasledovaní, a jako menovite trpel a bol umučený sv. diakon Štefan pre Ježiša Krista, čo ku rozšíreniu učenia Kristovho veľmi dopomáhalo. I vypisuje život a obcovanie prvých kresťanov, i umučenie sv. Jakuba. Vypravuje, jako v tomto prenasledovaní prvých kresťanov obrátený bol zázračným spôsobom hlavný odporca viery Kristovej Šavel v horlivého apoštola Pavla. V ostatných oddeleniach spisu podáva obšírnu správu o skutkoch a divotvorných dielach sv. Pavla; i vypisuje obťažné a nebezpečné cesty jeho apoštolské, prenasledovanie jeho od Židov a od pohanov, neunavené ohlasovanie slova Božieho skrze neho, účinnú starosť jeho o veriacich, zajatie jeho v Jeruzaleme a väzenie v Caesarei, odvedenie jeho do Ríma a dvojročné väzenie. Sv. Lukáš mohol o tom všetkom najlepšiu správu podať, lebo bol ustavičným sprievodcom jeho a svedkom rečí, skutkov a utrpení. A ostal sv. Pavlovi po boku vo všetkých prácach a starostiach, kým sa Bohu nezaľúbilo veľkého apoštola národov do večnosti povolať, čo sa r. 67., dňa 29. júna stalo.
V tejto knihe sv. Lukáš opisuje i zlatý vek prvej doby sv. cirkve. Prvých kresťanov predstavuje nám jako vtelených anjelov, jako boli jednej mysli a jedného srdca, jednej viery a jednej lásky; ukazuje nám vrúcnu horlivosť ich v modlitbe, poslušnú oddanosť k predstaveným, obetavú starosť k chudobným, pevnú stálosť v protivenstvách, úplné opovrženie svetskými márnosťami, jedinú snahu pre slávu Božiu a pre rozšírenie viery Spasiteľovej.
Po smrti mučeníckej sv. Pavla ohlasoval sv. Lukáš učenie Kristovo pohanom a Židom, jako sv. Epifanius rozpráva, v Macedónii, v Dalmácii, v Itálii a v Gallii (Francúzsku); grécki spisovatelia tvrdia, že i v hornom Egypte, v Thebaide a v Lybii hlásal slovo Božie.
Sv. Gregor Nazianzský a sv. Paulin svedčia, že sv. Lukáš dožil 84 roky veku svojho a podstúpil smrť mučenícku v meste Patrase v Achaji na polostrove Morei. Roku 357 za panovania kresťanského cisára rímskeho Konštancia vyzdvihnuté boli telesné ostatky jeho, prenesené do Carihradu a uložené s ostatkami sv. apoštola Andreja a sv. učeníka Pavlovho Timothea v chráme sv. apoštolov.
Život sv. Lukáša bol ustavičnou prácou a mučeníctvom pre pravdu učenia Spasiteľovho. Ale preto nezabúdal ani na seba; lebo tuhými postami a inými kajúcnymi skutkami mŕtvil telo svoje, aby, keď iným slovo Božie hlásal, na duši svojej ujmu neutrpel. Čo i svätá cirkev dosvedčuje, keď modlí sa dnes pri sv. omši, aby sme orodovania jeho hodnými učinení boli, a pripomína, že umŕtvenie kríža bez ustatia z lásky ku Kristu na tele svojom nosieval.
Ústne podanie hovorí, že maľoval obrazy Pána Ježiša Krista a Panny Márie. Taký jeden obraz Panny Márie nachádza sa podnes v Ríme v chráme «Panny Márie väčšej (Maria Maggiore) menovanom, o ktorom sa tvrdí, že je to verný obraz Matky Božej a že ho sv. Lukáš maľoval.
Sv. Lukáš evanjelista vyobrazuje sa, jako sedí pri písaní; pred ním vznáša sa obraz Panny Márie, pri ňom leží s jednej strany okrídlený vôl, s druhej nástroje maliarske.
Poučenie
Sv. Lukáš bol sprievodcom a spolupracovníkom najhorlivejšieho apoštola a rozširovateľa učenia Kristovho a napísal a ohlasoval sv. Evanjelium, ktoré obsahuje mnohé články sv. viery. Kresťane, ty máš toto sv. Evanjelium čítavať, čítanie pozorne počúvať, iných ním poučovať, a sám ho plniť. Sv. Evanjelia a iné spisy sv. Písma sú najkrajšou a najdrahocennejšou knihou na svete, a jediné slovo z nej môže ťa svätým učiniť, keď ho dokonale rozvážiš; ale musíš i v živote svojom pravdy sv. náboženstva preukazovať, ktoré veríš a vtedy budeš i ty evanjelistom. No, i jediné slovo z tej knihy kníh zle poňaté môže ťa i večne nešťastným urobiť; preto katolícka cirkev predkladá veriacim sv. Písmo s vysvetlivkami, hlavou sv. cirkve potvrdenými, ktorej Kristus Pán riekol (Mat. 16.): «Ty si Peter a na tej skale vzdelám cirkev Svoju, a brány pekelné ju nepremôžu ... (Luk. 22.) Ja som prosil za teba, aby nezahynula viera tvoja.»
Tými slovami prisľúbil Kristus Pán Petrovi a právnym nástupníkom jeho, pápežom, pomoc Svoju a prítomnosť v učení, aby chybeť nemohli, čoby i brány pekelné proti nim bojovali. Katolícky kresťan musí veriť okrem sv. Písma i ústne podanie; lebo Kristus Pán mnohé veci učil, ktoré nie sú napísané vo sv. Písme Nového Zákona. To potvrdzuje sv. Ján (20.) slovami evanjeliumu svojho: «Mnohé zaiste i iné divy činil Ježiš pred tvárou učeníkov Svojich, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe... (21.)
Je zaiste i iných mnoho vecí, ktoré činil Ježiš, ktoré nie sú tu písané, ktoré, keby mali všetky obzvláštne napísané byť (mám za to), že by tento svet nemohol tie knihy v sebe obsiahnuť.» A sv. Pavel píše Efezanom (2.): «Preto bratia, stojte a zachovávajte ustanovenie, ktoré ste sa naučili buďto skrze reč, alebo skrze list náš.» To, čo sv. apoštolovia jako učenie Kristovo ľudu nenapísali, ale ústne prednášali, napísali neskôr sv. Otcovia a to sa menuje ústne podanie, ktoré veriť máme tak, jako to učenie, čo je vo svätom Písme obsiahnuté.
Preto píše sv. Ján Zlatoústy (Ep. Pauli ad Thessal.): «Oboje, jak písané, tak nepísané slovo je hodno viery, preto, že oboje je slovom Božím.»
Lutheráni neveria na ústne podanie, ale len vraj na sv. Písmo a menujú seba preto i «evanjelikami». Vo sv. Písme nestojí, že viera ich je pravá, a predsa to veria; nuž veria, čo nie je napísané. Ony veria, že malé dietky môžu byť krstené, že nedeľa miesto soboty sa má svätiť, že sv. apoštolovia dvanásť článkov viery zložili atď., ale to všetko vo sv. Písme napísané nie je. Či je to teda spravodlivé od nich, keď ústne podanie zavrhujú a predsa ho veria? A či sa môžu menovať «evanjelikami» ?
Martin Luther zmenil v evanjeliumách a v iných sv. spisoch mnohé veci, pokazil, vynechal a mnoho iného do nich z hlavy svojej pridal. Okrem svätého Písma mali by mať a zachovávať ústne podanie, jako hore vyššie je dokázané. Schádza im pravdivý výklad sv. Evanjelia, lebo napr. slová: «Toto je telo moje» vykladajú si tak bludne, že sa síce chlieb nepremení v Telo a Krv Kristovu, ale že Telo a Krv Kristova v chlebe a s chlebom prítomná je a sa predstavuje, a to sa dľa niektorých stáva hneď, keď sa tie slová vyrieknu, dľa iných len v ústach, dľa iných, keď sa požije, a konečne dľa iných len v žalúdku. Hľa, tak si vysvetľujú Lutheráni jednotlivé výpovede sv. Písma! I Kalvíni, Cvingliani, Anabaptisti atď. menujú sa «evanjelikami», a Lutheráni menujú ich bludármi, kaciermi, a sú len takými, jako Lutheráni: všetkým týmto meno evanjelické nepatrí!
Modlitba
O Pane, prosím, nech za nás oroduje sv. evanjelista Tvoj, Lukáš, ktorý pre slávu mena Tvojho na tele svojom mŕtvenie kríža vždycky nosil. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
