Blahoslavená Margaretha Maria Alakok (Alacoque), zakladateľka pobožnosti k najsv. Srdcu Pána Ježiša.
Jako si vyvolil milostivý Boh blahoslavenú pannu Julianu z Lutichu (Lúttich), aby skrze ňu uviedol do sv. cirkve slávnosť Tela Božieho, podobne vyvolil si vo viere a láske silnú pannu Margarethu, aby skrze ňu uviedol do sv. cirkve pobožnosť najsv. Srdca Pána nášho, Ježiša Krista.
Margaretha či Margyta Alakok (Alacoque) narodila sa dňa 22. júla roku 1647 v zemi Francúzskej, v dedine Lotkúre (Lauthcourt) neďaleko mestečka Verúda (Veroude) v biskupstve Ótynskom (Autun). Otec jej Klaudius Alakok bol úradníkom kráľovským a nábožná matka jej menovala sa Filiberta Lamyn. Medzi siedmi dietkami bola Margyta piatou a pri sv. birmovaní dostala meno Maria. Hneď v útlej mladosti bola Margyta veľmi nábožnou; rada navštevovala vyloženú verejnej poklone Sviatosť oltárnu a ctila Pannu Máriu. Bála sa každého i najmenšieho hriechu. Keď rodičia riekli, že nejakým skutkom obráža Boha, zanechala vykonanie toho skutku. Keď mala osem rokov, stratila otca, a matka, ktorá mala mnohé deti vychovávať, poslala ju do kláštora sv. Kláry v Šarolle (Charolles) ku vychovávaniu. V deviatom roku prijala prvýraz Margaretha najsvätejšiu Sviatosť oltárnu s pobožnosťou cherubína.
Denne modlievala sa kľačiac sv. ruženec a po každom pozdravení anjelskom ľúbala zem, a činila obrovské pokroky v dokonalosti kresťanskej. I upadla do ťažkej nemoci, ktorá trvala štyri roky; i nemohla ani údmi pohnúť a telo jej bolo — kosť a koža. Žiadne lekárstvo nepomohlo. Za dva roky ležala na bolestnom lôžku v kláštore a za dva doma. Sama hovorievala, že sa neuzdraví prv, než kým pokrvní a priatelia modlitbami ju neodporučia Panne Márii, i odovzdala sa ochrane jej a zasľúbila sa službe jej. A ozdravela.
Od trinásteho roku začala sv. Margaretha viesť ešte nábožnejší a prísnejší život. Denne modlievala sa a rozjímala za štyri hodiny, postievala sa tri ráz cez týždeň, nosila kajúcne rúcho a spávala na tvrdej zemi. Doma musela mnoho trpieť. Stará a slabá matička odovzdala hospodárstvo sluhom. Jedna slúžka bola skúpou a zlostnou, i sužovala Margarethu všemožne; častoráz nedala jej pokrmu, ani potrebných šiat, že si ich bola nútená vypožičiavať, aby mohla do kostola chodievať. Pokorná panna neponosovala sa nikomu a znášala všetko príkorie trpezlivo, i modlievala sa o trpezlivosť pred znamením sv, kríža. Trpela i duševne.
Báječná krása jej a zbožná veselosť zaľúbila sa mnohým, i začali ju svetári vychvaľovať. I začala nachádzať radosť v pochlebovaní a chladla nábožnosť jej. To ju trápilo veľmi. Ale dobrotivý Boh nedal služobnici svojej poblúdiť. Verne a obetavo opatrovala nemocnú matičku a pomaly vracala sa zase horlivá nábožnosť jej a horúca láska k Bohu. I trýznila slabé telo svoje pôstom a bičovaním celé noci, že jej zakázala starostlivá matka, aby v osobitnej izbičke nespávala. Nútila dcérku, aby sa vydala, a veľmi plakala, že ju chce opustiť a do kláštora vstúpiť; ale i odporúčala ju milosti Božej.
Zbožná panna premohla všetky prekážky a vstúpila v 23. roku svojom do kláštora Salesianiek v meste Parélômoniale (Paray le Monial), v kraji Burgundskom. Pokrvnej, ktorá žila v kláštore Uršuliniek v Makone a k sebe ju volala, odpísala: «Keby som bola išla do kláštora vášho, stalo by sa to z lásky k tebe. Vyvolila som si kláštor, v ktorom nemám priateľov a známych, aby som sa nestala mníškou zo žiadneho iného ohľadu, než z lásky k Bohu.» A dľa tohoto presvedčenia i žila. Jaknáhle vstúpila do kláštora Salesianiek, «ku navštíveniu Panny Marie» menovaného, v Parélômoniale, zdalo sa jej, - jakoby bola počula hlas Spasiteľov: «Hľa, toto je miesto, na ktorom teba chcem mať!»
Nevýslovná radosť naplnila srdce jej. Na druhý deň prosila mníšku, predstavenú nad novickami, aby ju naučila, jako sa má modliť; lebo myslela, že posiaľ zle sa modlievala. Táto riekla: «Iďte pred oltár, a stojte i kľačte pred Pánom, jako plátno pred maliarom, na ktoré chce maľovať." Dňa 25. augusta roku 1671 dostala rúcho rádu, keď sa bola k tomu od mája pripravovala. Bol to šťastný deň pre sv. pannu. Boh naplnil srdce jej takou sladkosťou, že sa duša jej zmiatla. Družky zadivené nevedeli, čo sa deje s ňou. Kedykoľvek dovoľovali jej pravidlá rádu, kľačiavala pred velebnou Sviatosťou oltárnou. Často vzdychala: «Láskavý Ježišu! Daj, aby som takou bola, jakou Ty mňa žiadaš mať!» Keď len mohla, prijímala Telo Božie.
Roku 1673, dňa 25. augusta zložila slávnostný sľub rádu, a zdvojnásobnila nábožnosť svoju a prísny život. Častoráz celé dni a noci kľačiavala pred oltárom. Tu zjavoval sa jej Pán Ježiš,- učil ju tajnosti najvyššej dokonalosti a zjavoval jej hlbokosť lásky Božej. Dňa 27. decembra, v deň sv. Jána, miláčka Pánovho, kľačala v skrúšenej modlitbe pohrúžená pred najsvätejšou Sviatosťou oltárnou, i zacítila nevysloviteľnú sladkosť lásky Božej. I zjavil sa jej Spasiteľ na oltáre, srdce Jeho skvelo sa jako slnce, a bolo priezračné jako krištáľ, z neho padali lúče na kľačiacu pokornú služobnicu.
I počula hlas: «Srdce Moje preplnené je takou láskou ľuďom, že nemôže horúci plameň ďalej v sebe prechovávať; treba je, aby v ňom skrytými pokladmi svet bol obohatený. Túto cenu bohatstva odhaľujem pred tebou; ona obsahuje v sebe milosti, potrebné sv. životu a ku večnému spaseniu, aby som ľudí od priepasti zahynutia zachránil. Nehľadím na nehodnú minulosť tvoju a nevedomosť, i vyvolil som teba, aby sa ukázalo tým zrejmejšie, že všetko Ja sprostredkujem.»
Druhé zjavenie mala v piatok pod oktávou Tela Božieho. Videla päť rán Krista Pána, skvejúce sa jako slncia, a počula hlas: «Nemôžeš Mi preukázať väčšiu lásku, než keď učiníš, čo som od teba žiadal, aby si úctu k vrúcnemu srdcu Môjmu rozšírila. Tejto milosti môžeš sa len pokorou a utrpením dokonale hodnou stať.» I ukázal Jej Spasiteľ Svoje božské srdce, láskou horiace, a riekol; «Pozri toto srdce, ktoré na toľko ľudí milovalo, ktoré ničoho nešetrilo, áno seba samé sa strávilo, len aby lásku svoju ukázalo. Ale miesto vďačnosti dostáva sa Mne za podiel od veľmi mnohých — nevďaku. Preto žiadam od teba, aby prvý piatok po oktáve slávnosti Tela Môjho božského ustanovený bol jako zvláštna slávnosť, aby sa toho dňa ctilo srdce Moje slávnym odprosovaním, a aby sa toho dňa dialo sväté prijímanie v tom úmysle, aby nahradené bolo nepočetné zneuctenie, ktoré sa mu dialo po ten čas, keď na oltáre bolo vystavené.»
Pokorná služobníčka Božia ostýchala sa pre nedostatočnosť svoju tajomstvo vyjaviť, a Pán riekol jej: «Neboj sa nič, budem ťa podporovať; len počúvni, čo ti kážem, aby si úmysel Môj vykonala.» Po tomto zjavení nebezpečne onemocnela blahoslavená Margaretha; cítila nesmierny bôľ v srdci, ktorý ju cez celý život neopustil. Žiaden lekár neznal príčinu nemoci, ani podstatu jej. Margaretha oznámila poslušne videnia svoje predstavenej kláštora, ktorá žiadala, aby ich i druhým oznámila, i tvrdila, že keď bude prosiť milostivého Boha o uzdravenie a dosiahne ho naspäť, že to bude znamením pravdivosti tvrdenia jej.
Poslušná Margaretha modlila sa, a bola uzdravená. Ale sestry nechceli veriť tvrdeniu jej a prenasledovali pokornú služobnicu Božiu. Trpezlivo znášala všetky krivdy a konala v tichosti pobožnosť ku najsvätejšiemu Srdcu Pána Ježiša Krista.
Ačkoľvek mnoho trpela, konala povinnosti svoje svedomite. Bola predstavenou svetských žiačok, ktoré k pravej nábožnosti a k láske Božej viedla, a ktoré ju jako matku svoju milovali. Roku 1685 stala sa predstavenou noviciek (panien, ktoré sa pripravovali za mníšky); i tieto priučila pobožnosti ku najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu. Utrpenie jej neprestávalo. I poslal jej milostivý Boh na pomoc učeného a zbožného kňaza z rádu Ježišovho, menom Klaudia de la Kolumbiére. On stal sa jej duchovným radcom, tešiteľom a vodcom, i stal sa horlivým spolupracovníkom jej na šírení pobožnosti ku Srdcu Spasiteľovmu. A už roku 1686 bola slávená pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Pána Ježiša Krista všetkými mníškami v piatok pod oktávou Tela Božieho v kláštore Parélômonialskom. A Margaretha celá blahoslavená písala priateľom svojim: «Teraz rada zomriem; lebo Srdce Spasiteľa môjho je zvelebované!» Ale ešte žila za štyri roky.
Roku 1690 začala Margaretha o smrti rozprávať a prosila predstavenú, aby jej štyridsať dní dovolila v skrytosti Bohu slúžiť a ku smrti sa pripravovať. Predstavená divila sa tomu, lebo zbožná panna bola zdravou; ale dovolila jej. Pod jaseň napadla Margarethu zimnica. Lekár tvrdil, že nemoc nie je nebezpečná. Pokorná mníška usmiala sa a riekla, že ani nezbadajú, keď ju Boh odvolá. V nemoci tisla často kríž na srdce svoje a volala: «Milosť, ó Bože môj!» V horúčke volala: «Všetka horím! Oh, keby toto bol oheň lásky Božej; ale ja nikdy neznala som úplnou láskou milovať Boha svojho!» Prosila sestry, aby sa modlili za ňu a milovali Spasiteľa. Často vzdychala: «Oj, jak veľké šťastie je milovať Boha svojho! Milujme Ho, jako môžeme najdokonalejšie. Ráno 17. októbra prosila predstavenú, aby poslala pre spovedníka, že jej už netreba lekára. Sestry zhromaždili sa do cely jej a modlili sa ku najsvätejšiemu Srdcu Ježiša Krista. Kňaz zaopatril Margarethu sv. sviatosťami zomierajúcich a so slovami v ustách: «Ježiš, Maria!» usnula v Pánu dňa 17. októbra 1690, v 43. roku svätého života svojho.
Pri posteli kľačiaci lekár zvolal: «Z lásky žila; nie div, že z lásky k Bohu i zomrela!» Milostná tvár jej usmievala sa. Celé mesto s plačom zvolalo: «Zomrela svätá!» Telo jej pochovali v chráme, kde sa jej zjavoval Spasiteľ.
Po smrti blahoslavenej panny rozširovala sa pobožnosť ku najsvätejšiemu Srdcu Ježiša, ale bola to slávnosť len súkromná. Roku 1713 začalo sa pomýšľať na to, aby Margaretha za blahoslavenú bola vyhlásená. Pápež Lev XII. poslal roku 1830 povereníkov do Parélômonialu, ktorí v prítomnosti mnohých lekárov otvorili hrob Margarethin a zadivení videli, že, keď telo jej bolo celkom vyschnuté, mozgy jej po 140 rokoch boli nedotknuté. Dobrotivý Boh poctil takto služobníčku Srdca Ježišovho. Ostatne vyhlásil pápež Pius IX. roku 1864, dňa 18. septembra Margarethu za blahoslavenú. Ostatky jej odpočívajú od 22. júna roku 1865 v krištáľovej rakvi pod hlavným oltárom. Pobožnosť najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša Krista rozšírená je po celej sv. cirkvi.
